Človek dozrieva v bolesti

Všade je také to obyčajné, dopoludňajšie ticho. Drobec spí. Obed navarený. Všetko, čo bolo treba dať na poriadok, je tam, kde má byť.

Mohla by som piť kávu, čítať noviny, vyložiť si nohy. Ale vo mne je ešte väčšie ticho, ako to okolo mňa. Musí. Chcem. Keď sa nesie a prežíva bolesť, nedá sa to inak.

Na koho to padne?

Myslím na mnohých, zvlášť na tých, pri ktorých som si  začala viac uvedomovať zmysel a dôležitosť bolesti. Tej bolesti, ktorá príde nečakane, nezaslúžene, ako zlodej a vyzerá, že chce zrútiť všetko, čo doteraz bežalo hladko a bolo aj pre druhých zdrojom radosti a povzbudenia.

Náš kamarát. Len kúsok za plotom našej záhrady.

Ešte stále vidím jeho vysmiatu, optimistickú tvár a nechcem si ho pamätať inak, iba s tým úsmevom v duši.

Dokonca aj našich benjamínov sme čakali takmer naraz v oboch rodinách. Veľmi nám pomáhal.

Trpezlivý, vynachádzavý, hľadajúci to najlepšie pre nás. Radosť s ním chvíľu byť.

A buch. Rakovina.

Nevidela som ho už rok. Správy sú raz horšie, raz lepšie, raz žiadne. A prvé preľaknutie a pridrzé „prečo?“ do neba vystriedalo niečo iné: okrem spolupatričnosti a súdržnosti v modlitbe aj zvláštny rast.

Môj a náš, všetkých, čo len trošku sme v kontakte a vnímame jeho boj.

Jednoducho to inak nejde. Tie signály, ktoré sa mi a nám z času na čas dostávajú z tých zakliatych miest, bojujúcich o život od neho, sa jednoducho nedajú riešiť rezignáciou, plačom, strachom, obavami… aj keď situácia je stále vážna a nie je nám to jedno.

Ako môže človek v takejto situácii nestratiť tvár, radosť, humor, nádej, istotu o tom, že všetko je tak, ako má byť a že je to napriek všetkým diagnózam takto dobré?

Jeho odvaha mi pomáha nebáť sa.

Jeho čistý, bezprostredný smiech bez trpkosti mi pomáha smiať sa ďalej. Ani som netušila, ako veľmi tento jeho postoj budem potrebovať.

Padlo to aj na nás.  A padá znovu: tam tej kamarátke, čo je padá manželstvo do kolien a je z nej kosť a koža.

A inej, čo zrazu ostali bez práce. A iným, vážne problémy vo výchove…alebo tej, čo v okamihu zostala sama, lebo vlak bol rýchlejší…  a… toľko vie hádam napočítať každý, čo bolí. A veľmi.

O to viac, že sa rovnako, ako ja na prvý raz pýta: Čo som urobil zle?

… a človek dozrieva v bolesti…

Je to také zvláštne a proti všetkej logike: že akonáhle nás navštívi podoba Veľkého piatku, veľkého utrpenia, veľkej, nezaslúženej bolesti, vieme v tom dorásť na väčšieho, lepšieho, krajšieho človeka.

Ak zvolíme správny uhol pohľadu a správny postoj. Ak sa nedáme prevalcovať, ak  príliš nekričíme. Ak vieme prijať kríž v nádeji, že za ním vždy príde niečo, čo je lepšie, ako to, čo bolo doteraz – aj keď nám to možno takto vyhovovalo.

Ako ťažko je to pochopiteľné! Ako ťažko uchopiteľné… ako ťažko vykonateľné… ale dá sa… ak…

 

 

Mať Ho pred očami

… ak Ho máme pred očami. Muža bolesti, ktorý vzal všetky bolesti, viny, zlo sveta na seba, hoci nič z toho, čo niesol, nebolo jeho.

Bol jediný, ktorý to mohol, vedel a chcel odniesť a bolo to ťažšie, ako fyzická váha kríža, položená na jeho ramená.

Bolelo to viac, ako zrada, opustenie, samota, bičovanie, pľuvance, výsmech, strkanie, pribíjanie klincov, prebodnutie boku, hrozná smrť.

Niesol a šiel, lebo mal víziu v láske,

ako sa cez prijatú bolesť nám všetkým dostane viac, ako sme mali predtým. Práve cez toto utrpenie sme dostali plnosť, bez ktorej nie sme kompletní. 

Učiť sa od Neho a žiť v Jeho vízii, v Jeho poňatí lásky pomáha aj nám niesť, zvládnuť, prijať, odžiť všetko, čo príde a zdá sa nám najprv nespravodlivé, priťažké, šokujúce.

Bolesť má zmysel

Prekročením strachu a šomrania, zahodením trpkosti a zúfalstva sa všetko zrazu javí inak: aj keď sa chod vecí spomalí, aj keď všetko bolí, aj keď tečú slzy, aj keď  je namáhavé sa znovu postaviť z ničoho… Veriť, že bolesť má zmysel sa dá práve cez pohľad na veľkopiatočný kríž a Toho, ktorý ho niesol bez reptania.

Matka, keď rodí dieťa, prejde bolesťou, ktorú ťažko vie niekto iný, ako ona pochopiť, a prijať: a predsa je pre ňu v okamihu zrodenia a privinutia dieťatka do náručia zabudnutá, lebo dostala viac, ako mala predtým…

Vo veľkopiatočnom tichu netreba veľa slov ani veľa jedla.

Pôrod, ktorý má priniesť na svet moje lepšie ja, sa odohráva v tichu a samote, v hlbinách môjho vnútra. V tom dnešnom znovu prejdime každý úsek cesty s Ježišom a hľadajme svoje miesto, vnímaví na situáciu nášho života.

Bolesť bude prichádzať do nášho života znovu a nebude sa pýtať ani klopať, či môže vojsť. Ak správne dnes pochopíme a prijmeme v šľapajach Ukrižovaného, k čomu nás vedie, už pre nás nebude len nevyhnutným, trpkým prehltnutím horkej pilule.

Bude pre nás vďaka Ježišovmu krížu a jeho neustálej prítomnosti dôvodom pre rast, pre život a pre radosť.