Pravidlom dobrého pôstu je:
to, čo ušetrím na odrieknutí si, poskytnem inému či iným, ktorí to potrebujú. Napríklad – nepôjdem na obed do reštaurácie, ale vystačím si s domácimi zásobami. Ušetrené peniaze dám na dobrý účel podľa vlastného výberu.
To isté platí o čase:
možno radi sedíme pri počítači, televízore, sladkom románe, pohári vína, zákusku, cigaretke či medzi členmi fanklubu futbalu miestneho družstva… Možno nám s tým aj niekto píli uši, ale nejako sme sa doteraz napriek vnútornej nespokojnosti obhájili. Teraz je čas dať veciam a ľuďom pravé miesto.
Iniciatíve a fantázii sa medze nekladú: čas či prostriedky môžem venovať tým, ktorí ho od nás potrebujú – v rodine či mimo nej, tým, ktorí majú starosti, alebo – aha, možno aj vlastným deťom či manželke/manželovi. Dávať iným je tá najúžasnejšia vec, z ktorej rastie radosť – pôst teda nemôže byť smutný!
Ak je teda pôst ako obdobie časom veľkého vnútorného upratovania a nápravy „kormidla“ v smerovaní života, nie je sa ho čo obávať. Patrí k životu ako vynikajúci prostriedok formácie k dobru – a to mu za zlé mať nemôžeme. Či sa pri sčítaní obyvateľstva priznávame k tomu, že sme kresťnania, alebo nie.