Väčšina ľudí si pod pôstom predstavuje trochu dlhé chudnutie a neskutočnú nudu, lebo zábavy sú oficiálne zatrhnuté.

Kresťanské pôstne obdobie začína Popolcovou stredou a končí sa Veľkým piatkom, do pôstu nerátame nedele. Jeho špecifikom je prísny pôst v Popolcovú stredu a Veľký Piatok, kedy kresťania nejedia mäso a dosýta sa najedia len raz za deň.
Prečo to ale kresťania robia?
Pozrime sa na to tak trošku inak: Ak chceme premýšľať o niečom skutočne dôležitom, nezaujíma nás jedlo, stiahneme sa do ústrania a potrebujeme ticho. Konečný výsledok takto premyslených rozhodnutí je na dobro nielen nás, ale aj iných.
Pôst je čas na premýšlanie o tom, čo je podstatné
Je to čas na premýšľanie o tom, čo je pre človeka podstatné: odkiaľ som, kam idem a pre koho som užitočný. Pre kresťanov je to vzťah k Bohu a večnosť. Ak máme o ničom premýšľať, potrebujeme na istý čas byť „odstavení“ od vecí, ktoré rušia – a tak menej zaoberáme plesovou sezónou a obsahom chladničky, alebo iných vecí nepotrebných pre bežný život.

Odrezanie sa od „nepotrebností“ im pomôže mať viac času na dve podstatné časti pôstu: na modlitbu a almužnu.
Odopretie si totiž času či vecí pre seba vytvára priestor pre čas pre Boha a iných. Modlitba je tým časom utiahnutia sa do seba samého, je časom hľadania pravdy a cesty do života, na ktorý inokedy „nemáme čas“.
Zároveň nám tieto okamihy dialógu s Bohom pomáhajú nasmerovať náš život a naše činy. Jednou z možností utiahnutia sa je aj čítanie dobrej knihy či Svätého Písma. V tichu a pokoji vidíme lepšie na seba, akí sme a v pravde pred sebou a Bohom sa nedá nič skrývať – jedine naprávať. Vari toto môže byť nuda?

Pravidlom dobrého pôstu je:
to, čo ušetrím na odrieknutí si, poskytnem inému či iným, ktorí to potrebujú. Napríklad – nepôjdem na obed do reštaurácie, ale vystačím si s domácimi zásobami. Ušetrené peniaze dám na dobrý účel podľa vlastného výberu.
To isté platí o čase:
možno radi sedíme pri počítači, televízore, sladkom románe, pohári vína, zákusku, cigaretke či medzi členmi fanklubu futbalu miestneho družstva… Možno nám s tým aj niekto píli uši, ale nejako sme sa doteraz napriek vnútornej nespokojnosti obhájili. Teraz je čas dať veciam a ľuďom pravé miesto.
Iniciatíve a fantázii sa medze nekladú: čas či prostriedky môžem venovať tým, ktorí ho od nás potrebujú – v rodine či mimo nej, tým, ktorí majú starosti, alebo – aha, možno aj vlastným deťom či manželke/manželovi. Dávať iným je tá najúžasnejšia vec, z ktorej rastie radosť – pôst teda nemôže byť smutný!
Ak je teda pôst ako obdobie časom veľkého vnútorného upratovania a nápravy „kormidla“ v smerovaní života, nie je sa ho čo obávať. Patrí k životu ako vynikajúci prostriedok formácie k dobru – a to mu za zlé mať nemôžeme. Či sa pri sčítaní obyvateľstva priznávame k tomu, že sme kresťnania, alebo nie.
