Prečo mávame na Vianoce betlehem

Betlehem, či jasličky sú aj dnes jedným zo symbolov Vianoc. Počas sviatkov majú vyhradené miesto v kostoloch, stavajú sa na námestiach, vianočných trhoch a nechýbajú ani v mnohých domácnostiach.

Prvý Betlehem

Za tvorcu prvého betlehema sa považuje sv. František z Assisi, ktorý v roku 1223 postavil v lesnej jaskynke pri dedinke Greccio v talianskej Umbrii jednoduché jasle medzi živými zvieratami – oslíkom a teliatkom. Obyčajným ľuďom tak sprítomnil narodeného Ježiša ako chudobné dieťa a pri Ňom práve pre chudobných odslúžil polnočnú vianočnú omšu.

Zvyk stavania betlehemských jaslí sa šíril ďalej. K pôvodnej scéne s Jezuliatkom postupne pribúdali aj iné postavy – anjel, pastieri, traja, králi, Mária s Jozefom a výtvarná scenéria sa menila na krajinu s mestečkom, prírodou a zvieratami.

Vianočné hry zázračné

Okrem samotného stvárnenia biblických udalostí slúžili betlehemy aj ako kulisa k vianočným hrám, ktoré sa predvádzali už v stredoveku. Náboženské divadelné hry sa nazývali mystériá alebo „hry zázračné“ a interpretovali výjavy z biblie alebo zo života svätých. Ľuďom tak sprístupňovali evanjelium zrozumiteľnou, hranou formou.

Pôvodne sa hrávali v kostoloch a postupne sa dostali aj na námestia. Pribúdali odchýlky od oficiálneho výkladu biblickej predlohy, vsúvali sa nebiblické prvky, žarty, do latinských textov prenikala ľudová reč.

Ústrednou témou bola zvesť anjela pastierom o narodení Spasiteľa a ich poklona Božiemu Dieťaťu, no postupne sa hry obohacovali aj o ďalšie scény. Pribudli Mária s Jozefom hľadajúci nocľah, žiara betlehemskej hviezdy a putovanie troch mudrcov s darmi, Herodes a vražda nemluvniatok, útek svätej rodiny do Egypta.

Objavili sa dokonca aj starozákonné motívy: dedičný hriech Adama a Evy, vyhnanie z raja a niektoré proroctvá a narodení Mesiáša. Vianočné mystéria sa tešili obľube aj u nás, najstaršie záznamy o nich pochádzajú z 15. storočia z Bratislavy, Banskej Štiavnice a Bardejova.

Stavanie jasličiek

S príchodom františkánov na Slovensko sa od konca 13. storočia rozšíril zvyk stavania betlehemov aj v našich kostoloch a postupne aj na verejných priestranstvách.

Najstarší záznam o figurálnom betleheme na Slovensku hovorí, že od začiatku 16. storočia boli v kežmarskej radnici vystavené vianočné jasličky. V 18. storočí sa betlehemy stavali aj v domácnostiach šľachty a mešťanov. No stavanie pompéznych betlehemov vyhlásil za nedôstojné a rušivé cisár Jozef II. vo svojich osvietenských reformách v roku 1780.

Paradoxne, s obmedzením budovania betlehemov kostole sa stavanie jasličiek rozšírilo v domácnostiach jednoduchých ľudí. Na rozdiel od kostolných scén sa figúrky domácich betlehemov zmenšovali, ich výjavy tvorili drobné sošky.

V dedinských domoch mali svoje miesto v stolovom – svätom kúte izby, kládli sa pred Vianocami a rozoberali až po Hromniciach. Vyrábali sa z dreva, sadry, keramiky, vosku, vypletali z drôtu, čipky a šúpolia, špecifické boli figúrky z cesta či medovníkov. Ľudoví umelci spestrovali jasličky výjavmi z domáceho prostredia, dopĺňali ich o pastierikov, muzikantov, remeselníkov, postavičky obliekli do kroja.

Pri betlémskom salaši

Spojenie biblického motívu a pastierskej tradície v sebe nesú aj naše jasličkové hry. Prenikanie ovčiarskych piesní do betlehemských hier a do kolied môžeme považovať za slovenské špecifikum. Veď práve pastieri strážiaci v noci svoje stádo boli prví, ktorým anjel zvestoval radostnú zvesť o narodení Spasiteľa.

Biblický motív je vsadený do prostredia salaša, ľudové je aj prostredie – odev, rekvizity, repliky a spev. Jasličková hra má taký charakter, akoby sa príbeh neodohral v minulosti a ďaleko, ale akoby sa odohrával teraz a tu, doma. Takéto prevedenie biblického príbehu bolo určite bežným ľuďom bližšie.

S betlehemom sa začínalo chodiť už v advente a končilo sa na Nový rok alebo na Troch kráľov. Domáci sa už nevedeli dočkať, všetci so vzrušením očakávali, kedy im „jasličkári“ zaklopú na dvere.

A tak postupne vchádzali do izby, najskôr anjel v bielom rúchu s vencom na hlave, ktorý niesol betlehem. Za ním bača s valachmi Fedorom a Stachom oblečení v súkenných nohaviciach, bielych košeliach a s vysokými papierovými čapicami. V kožuchu naruby a so začiernenou tvárou prichádzal nemotorný Kubo, či  – ako ho niekde volali – Starý, Klimo, Dedo, Gric.

Glória! Glória!

Napriek regionálnym špecifikám mala betlehemská hra pomerne jasnú štruktúru. Začína sa predstavením pastierov, ktorí postupne – vrátane baču a Kuba – prichádzajú na scénu.

Každý prednáša svoju žartovnú repliku, pričom sa navzájom doberajú. Stretnú sa v pastierskej kolibe, najedia, sa, napijú a zaspia, ležiac jeden cez druhého. Vtedy sa objaví anjel  spievajúci Glória! a zvestuje im radostnú novinu o narodení Vykupiteľa. Nasleduje ich cesta do Betlehema, kde obdarujú Jezuliatko ležiace v jasliach.

Napriek hravosti a určitej komediálnosti cítiť z hier jemný lyrizmus, obradnosť a dôstojnosť. Počas hry betlehemci recitujú verše,  spievajú, búchajú palicami aj tancujú odzemok. Na záver zaspievajú koledy a prednesú domácim vinš. Tí ich z vďaky obdarujú a vyprevadia preč, aby mohli dobrú novinu priniesť do ďalších domov.

(12 hlasov, priemerne: 4,10 z 5)

Loading...