Úskalia adventu alebo ako si nepokaziť deti

Vždy sa to predsa dá poňať rôznymi spôsobmi.

V jednej rodine mávajú prázdny kalendár a deti majú za úlohu naplniť ho samé každý deň – dobrými skutkami. Niekde dostávajú deti úlohy a večer prezradia, ako sa im darilo ich splniť. Inde sa počas adventu modlia deň čo deň za nejakú osobu alebo na nejaký úmysel.

Alebo obrátený adventný kalendár, veľmi populárny v posledných rokoch. Taký, ktorým potešíte vy iných. Každý deň vložíte do pripravenej krabice niečo, čo by ste chceli darovať alebo vymeniť. Niečo, čo už doma nepoužívate, ale môže sa to zísť druhému. Hračky, oblečenie, potraviny.

Každému, čo sa páči, aká myšlienka ho chytí za srdce a nepustí.

To moje nakoniec aj tak zaplesá, napriek tomu, že sa na poslednú chvíľu vždy zlomím pre ten komerčný model. Šuštím prvého decembra o polnoci s vrecúškami alebo ponožkami, okrem drobností priložím aj papierik s úlohou, predsa len nejaký morálny odkaz tam je… a potom čakám, ako to dopadne.

Prvé roky som bývala už po pár dňoch rozčarovaná. Nielen preto, že deti vstávali za tmy a dožadovali sa, aby som im zvesila balíček s priliehavým číslom o piatej ráno. Ale keď začali škriekať, navzájom sa strkať, kto prvý odbalí tajomstvo, či odúvať gamby a hádzať veci z kalendára o zem, aby mi dali najavo, že sa im to nepáči, to som naozaj nedávala. Ani s kávou, ani bez nej.

Boli chvíle, keď som sa pristihla, ako visím na okennej parapete, odhodlaná celú tú adventnú maškarádu zvesiť dole. Ale to bolo kedysi.

Dnes, možno to nejako súvisí aj s tým, že večer čo večer spolu píšeme, za čo sme vďační, neprejde deň, aby mi v tom utešenom písme neudelili poprednú priečku za to, že som im aj tentokrát vyrobila adventný kalendár. A že som úplne najlepšia mama.

A ja sa potom cítim odhalená – čo keď mi ide celý čas len o toto? Aby mi niekto dobre pomastil ego, čo všetko pre nich robím?

Ach, tie naše skryté úmysly. Vyfarbia nás.

Podobne to môže byť aj s obráteným kalendárom, ak je v skutočnosti pre nás iba dobre maskovanou príležitosťou dať preč veci, ktoré sa nám zunovali, aby sme si uvoľnili miesto na nové veci. Staré nemoderné oblečenie vymeníme za aktuálne sezónne, hračky, ktoré nás omrzeli, nahradíme novými, lepšími, neokukanými.

Nekomerčný kalendár, ktorý poteší iných našimi zbytočnosťami (ale možno ich potrebujú). Nám sa už ten jediný nerozbitý tanier nehodí do sérky, tento hrnček má obité uško… (ale niekoho možno dojme). A občas dávame nabok úplne funkčné veci, ale pre nás stratili hodnotu. Aj toto môže byť pre deti lekcia, čo má vlastne cenu.

To je vždy tá pálčivá otázka: čo za posolstvo si od nás zoberú.

Napríklad tento náš kalendár plný hmotných statkov. Obavy, že ich „rozmaznávam hlúposťami, ktoré si potom nevážia,“ sa rozplynuli, keď som chcela ísť zabaliť desiatu a zistila som, že mi niekto ukradol všetky papierové vrecká. Ešte že nie do vysávača!

Tí dvaja, pekne zavretí v izbe, veselo šušťali a balili „kalendáre“ pre mňa, pre dedka, pre babičku. Bola som dojatá, hoci som si našla v tom mojom balíčku zodranú gumu. Ale mysleli na mňa!

A tak si pekne hladkám ego, hovoriac si, možno ich tou komerciou vlastne až tak nekazíš. A ešte si chvíľu aj najlepšia mama, kým nepríde puberta.

(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...