Neznášam ťa! Si najhoršia mama na svete!

Neúcta alebo ťažká chvíľa?

Hneď prvá reakcia, ktorá by nám išla v hlave, by možno kopírovala toto: “To nemyslíš vážne? To si fakt myslíš, že sa so mnou môžeš takto rozprávať? Čo som ja nejaká tvoja kamarátka zo školy? Okamžite choď do svojej izby! Nechcem ťa ani vidieť!” Ide totiž ruka v ruke s bežnou zakorenenou predstavou o drzých, nevďačných deťoch. Ich ostré, hrubé a nevyberané slová si preložíme ako neúctu, nerešpekt voči nám.

Avšak podľa psychologičky Becky Kennedy, autorky knihy “V jádru dobří,” máme na výber. Môžeme si povedať presne toto (“Moje dieťa ma nerešpektuje!”) alebo si povedať: “Fíha, moje dieťa má práve ťažkú chvíľku.”

Ak sa zamyslíme, v akých situáciách sa my (dospelí, rodičia) sami správame k druhým drzo, napríklad prečo odvrávame šéfovi, keď sa nám niečo nepáči… veľmi pravdepodobne to bude preto, že sa necítime pochopení. Možno túžime, aby nás ľudia vnímali, namiesto toho sme pre nich neviditeľní. A to je frustrujúce. Oslabuje to aj náš vzťah k druhej osobe, ktorá nás nevidí. A vtedy si viac dovolíme.

Prečítajte si aj:

Naše deti sú dobré, aj keď sú “zlé”

Neúctu treba potrestať!

Samozrejme, keď nám dieťa špliecha do očí, ako strašne nás neznáša, vtedy neanalyzujeme, v akých situáciách sme drzí my. Vidíme iba to drzé decko, ktoré nás nerešpektuje. Robí si, čo chce nerobí to, čo sme mu povedali, že má robiť, skáče nám po hlave. To už fakt nemá naše slovo nijakú váhu?!? Táto neúcta a bezmocnosť nás tak neskutočne vytáča a frustruje, že väčšina rodičov v takej chvíli má tendenciu kričať alebo trestať. Trestáme preto, aby sme sa presadili a aby sme sa cítili lepšie.

Deti však nedokážu úplne kontrolovať svoje emócie, pripomína Becky Kennedy. “Čím je pocit väčší a intenzívnejší, tým horšie si s ním dokážu poradiť. Takže namiesto toho, aby ho pomenovali alebo predýchali – čo je bežný spôsob, ako sa s emóciami vyrovnávajú dospelí – intenzívna emócia u detí vychádza na povrch v podobe očividného vzdoru.” Ten môže mať podobu silných slov, napríklad “Neznášam ťa!” “Dúfam, že zomrieš!” A podobne.

Tu dochádza veľmi často k začarovanému kruhu, keď rodičia na intenzívne emócie dieťaťa reagujú tým, že ho od seba odoženú: “Nebudeš sa so mnou takto baviť! Okamžite choď do svojej izby!” Dieťa sa cíti nepochopené a osamotené, a to jeho emócie ešte zintenzívni.

“Nejde ani tak o samotnú emóciu, ako o pocit opustenosti s danou emóciou, čo napokon vedie k nekontrolovanému správaniu a nevhodným slovám,” vysvetľuje psychologička.

Neznášam ťa! Drzé slová ako zúfalá prosba

Becky Kennedy píše: “Ako rodičia sa musíme snažiť odlíšiť nedostatočne vyvinutú schopnosť sebaregulácie, ktorá môže vyplávať na povrch v podobe drzosti alebo vzdoru, a ozajstné, normálne ľudské pocity (hnev, smútok). Musíme sa naučiť čítať medzi riadkami a vnímať slová len ako zúfalú prosbu o pochopenie.”

Psychologička tiež apeluje na rodičov, aby sa odučili jednu vec. To, že dieťa za drzé správanie nepotrestáme, neznamená, že “teraz mu to prešlo, tak mu to prejde aj nabudúce.” Alebo že ak nezakročíme, bude to jeho vzorec správania, spôsob, ako s nami bude naše drzé dieťa komunikovať a ktorý sa bude objavovať ešte desať rokov. Namiesto toho odporúča ako reakciu na drzé správanie – empatiu a láskavosť. Také správanie od nás dodá deťom pocit, že sa ich niekto snaží vnímať a pomáha im odpovedať rovnako láskavo.

Prečítajte si aj:

Hranice nie sú: “Povedala som, že máš prestať!”

Drzé slová ako návnada

Ako rodičia máme na výber, či budeme brať drzé slová vážne, a skočíme tak dieťaťu na návnadu. Alebo sa na chvíľu zastavíme, zamyslíme, vyhodnotíme, že slová sú len obal a že dôležité je to, čo sa skrýva pod povrchom. Že takéto slová sú len signálom niečoho, čo je oveľa hlbšie a citlivejšie.

Predstavte si, že

• ste dieťaťu zakázali hrať videohry a napriek tomu ho nájdete, ako veselo mastí Minecraft. Ako môžete reagovať (namiesto: “No to si zo mňa robíš blázna. Jasne som ti zakázala hrať sa. Teraz sa nebudeš hrať celý týždeň!)

• váš tínedžer chcel ísť cez víkend na prespávačku ku kamošom, namiesto toho mu poviete, že pôjdete na oslavu k babke a reaguje “Neznášam túto rodinu… môžem to osrať!”

1. Stanovte jasnú hranicu (“Nedovolím ti…” alebo “Nenechám ťa…”)

2. Pokúste sa o veľkorysú interpretáciu detského správania, napríklad:

• “Vypínam konzolu a beriem ovládač. Vidím, že sa niečo deje. Povedala som, že sa nesmieš hrať, a ty sa napriek tomu hráš. Videohry evidentne spôsobujú, že ma nepočúvať, takže sa v našom vzťahu muselo stať niečo vážnejšie.”

• “Nedovolím ti rozprávať sa so mnou takýmto tónom. Viem však, že sa niečo muselo stať, keď takto reaguješ. Bola by som rada, keby sme sa o tom porozprávali. Viem, že byť tínedžerom je ťažké. Počúvam, čo hovoríš, a snažím sa ťa pochopiť. Ľúbim ťa, aj keď sa na mňa hneváš.”

Autorita bez trestania

Tvárou tvár očividnému vzdoru radí Becky Kennedy:

1. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnite. Pamätajte si, že vzdor nie je znakom neúcty alebo toho, že máte zlé dieťa.
2. Stelesňujte autoritu. Napríklad: “Teraz ťa vezmem z gauča,” keď dvíhate na ruky syna, ktorý skáče na pohovke. Alebo, keď nájdete dcéru po večierke s telefónom: “Môžeš mi dať ten telefón hneď teraz alebo, ak sa ho nevieš vzdať, zoberiem ti ho sama.” Neskôr môžete dodať. “Beriem ti telefón. Viem, že to bude chvíľu nepríjemné.”
3. Udržiavajte hranicu, no nezabúdajte, že to robíte preto, lebo dieťa ešte nedokáže ovládať svoje impulzy. Nie je to preto, že by vás neposlúchalo. Položte napríklad telefón niekam, kde ho dieťa nedočiahne. Nečakajte, že u dieťaťa sa znenazdajky rozvinie schopnosť sebakontroly len preto, že ste ho pristihli. Vaše dieťa vám dáva najavo, že potrebuje, aby ste mu stanovili hranice. Musíte mu teda pomôcť.
4. Zvážte, či existuje nejaký spôsob, ktorý by dokázal uspokojiť nutkanie dieťaťa. “Vidím, že máš naozaj veľkú chuť skákať. No nedovolím ti skákať po gauči. Poďme von a môžeš sa vyskákať na tráve.” Alebo: “Asi sa mi snažíš povedať, že by sme si mali zapísať zoznam aktivít, ktoré by si mohol robiť, kým budem odpisovať na pracovné emaily.”
5. Zamyslite sa predtým, než čokoľvek urobíte. S akým impulzom vaše dieťa práve zápasí?

Budujte blízkosť

Keď deti odvrávajú alebo vzdorujú, rodičia majú tendenciu vzdialiť sa od nich. No práve v takýchto chvíľach ich deti najviac potrebujú, pripomína Becky Kennedy.

Prečítajte si aj:

Majú sa mamy obetovať na úkor seba?

(Žiadne hodnotenia)

Loading...