Keď rodičia nevedia dať deťom hranice

Anna Veselá 0

Hranice sú prejavom lásky. Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestanťe sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás, myslí si klinická psychologička, dr. Becky Kennedy. Čo sú a čo nie sú hranice?

canva

Správanie “z ničoho nič”

Pred časom som bola svedkom jednej scénky. Asi trojročný chlapček pobehoval po terase u starých rodičov, keď tu začal “z ničoho nič” ostrým hláskom jačať. Zdalo sa mi, že to má čo dočinenia s malým bábätkom, ktoré zaregistroval vo svojej blízkosti. Spinkalo v nosiči na svojom ockovi. Pretože chlapec spustil krik, len čo ho zbadal.

Možno to bol prejav žiarlivosti. Možno bol chlapček preťažený. Alebo, aj to patrilo k mojim domnienkam, to bol iba pokus upútať na seba pozornosť. Tú si skutočne hneď získal, hoci negatívnu. Zrazu všetci okolo chlapčeka riešili iba to, aby nekričal. Aby bol ticho. Aby nezobudil bábätko.

Prestaň, nerob!

“To sa nerobí! Bábätku to vadí. Aj mne to vadí,” vysvetľoval chlapčekovi otec. “Prestaň kričať, lebo ťa nebudem ľúbiť!” Pridala trochu emočného vydierania babka. Dedko, ktorému vrieskanie liezlo na mozog, sa zahnal na chlapca palicou.

Nič z toho však na chlapca nefungovalo. Práve naopak, akoby ho každé “prestaň” a “nerob” burcovalo do ešte hlasnejšieho, neznesiteľného zavýjania.

Ujo chlapčeka, ktorý mal v nosiči bábätko, spočiatku dával šancu tomu, že si chlapca “upracú” najbližší. Keď to nezaberalo, vyriešil to inak ako dohováraním. Povedal chlapčekovi: “Ak budeš kričať, ja to nebudem počúvať. Pôjdem dnu, aby si nezobudil bábätko.”

Chlapček vzápätí otestoval, do akej miery platí, čo povedal ujo. Jačaním. Ujo sa v ten moment zvrtol na päte. Urobil presne to, čo vopred avizoval. Stál si za svojím slovom. Nijako zvlášť “nevychovával” synovca. Ale najmä sa postaral o svoje bábätko.

Odchodom uja s bábätkom však jačanie neuťalo. Pokračovalo ďalej pred publikom, ktoré chlapčekovi nedalo hranice. Oni ho iba upozorňovali, vyhrážali sa, oháňali palicou. A pritom boli voči tomuto správaniu bezmocní. Vôbec nič na neho nefungovalo, nemali na neho žiadnu páku.

Prečítajte si aj:

Prečo je to dieťa zlé ako čert?

Niekde medzi tým určite padla aj otázka, čo tomu chlapcovi dnes je, prečo je taký “zlý,” prečo sa dnes správa ako čert. Ale žiadne hlbšie preskúmanie toho, čo sa za jeho správaním skrýva naozaj, tam nebolo.

Chlapček mohol prežívať nejakú veľmi silnú emóciu. Mohol kričať z plných pľúc, aha, všimnite si ma, aj ja som ešte stále tu! A kašlem vám na vaše bábätko! No možno bol iba preťažený od rána. A kým sa dostal ku starým rodičom, mal toho celkom dosť a potreboval si len uľaviť.

Nebol tam však nik, kto by ho vnímal, kto by ho vedel “prečítať,” pomenovať, čo sa teraz deje. Čo prežíva. Riešilo sa len jeho “škaredé” správanie. A to, ako ho umlčať.

Väčšinou je zadávanie hraníc, aj skúmanie emócií okolo nežiaduceho správania, práca rodičov. A tí mu tam dnes chýbali, aby mu pomohli v ťažkej situácii. Možno keby bola prítomná mama, táto scénka by sa odohrávala inak. A možno ani nie, ak vo výchove používa rovnako ako otec chlapčeka, iba “teplé” slovo. Jediný, kto chlapčekovi zadal hranice, bol ujo.

Čo sú hranice a čo nie sú hranice

V čom spočíva rozdiel medzi hranicami, dohováraním, kričaním “nerob to,” “nesmieš,” “prestaň?” Klinická psychologička dr. Becky Kennedy má na to pomerne jednoduché vysvetlenie. “Hranice nie sú o tom, že deťom máme hovoriť, čo nesmú robiť. Hranice sú o tom, že povieme dieťaťu, čo urobíme my.”

Ak dieťaťu hovoríme “prestaň kričať,” alebo “prestaň hádzať hračky do brata,” alebo “okamžite sa prestaňte biť” alebo “neutekaj! Povedala som ti, že nemáš utekať!” Toto nie sú hranice. Toto sú požiadavky na dieťa. Prosby, ktoré sa v drvivej väčšine nestretnú s úspechom. Pretože “nedokážeme kontrolovať niekoho iného – môžeme kontrolovať len samého seba,” hovorí Becky Kennedy.

V príklade, ktorý sme použili, ujo neprosí chlapčeka, aby bol taký milý, prestal kričať a nezobudil bábätko. Ide z terasy preč. Ak by nastúpili s hranicami rodičia, možno by to boli oni, kto by zobral kričiaceho chlapca preč z terasy aspoň na chvíľu bokom. Namiesto “prestaň kričať” by však museli povedať slová ako “Nedovolím ti…” “Nenechám ťa…”

Dávať hranice je práca rodiča

Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestanťe sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás. A ešte sa čudujeme, prečo tie deti neposlúchajú. Prečo nepočúvnu ani na pätnástykrát! Prečo nevinný problém eskaluje do ďalších a ďalších výbuchov hnevu.

Pri slove hranice si je naozaj treba predstaviť hranice, mantinely, ktoré dieťa potrebuje pocítiť. Keď hovoríme, že dieťa nemá hranice, v skutočnosti nemá pevného dospelého, ktorý by ho udržal v bezpečí. Lebo je ponechané samé na seba, aby si poradilo so sebou, aby dostalo svoje správanie pod kontrolu. Jeho rodič mu hovorí, musíš to urobiť za mňa, lebo ja to neviem. Ja neviem, čo mám robiť. A to je pre dieťa dosť desivé.

Hranice sú prejavom lásky

Keď dieťa stráca pôdu pod nohami, podľa dr. Kennedy potrebuje, aby mu dospelý stanovil bezpečné, pevné a jasné hranice. Tieto hranice sú formou lásky.

“Je to, akoby ste povedali: “Viem, že si vo vnútri dobrý, len máš náročnejšiu chvíľku, keď nemáš správanie pod kontrolou. Budem mantinelom, ktorý potrebuješ a zabránim ti, aby si sa takto ďalej správal. Ochránim ťa pred tým, aby emočná nestabilita prevzala opraty nad dvojím správaním.”

Udržať dieťa v emocionálnom a fyzickom bezpečí, nastavovať hranice, pristupovať k dieťaťu s uznaním a empatiou, je v popise našej rodičovskej práce. A ak zase deti testujú, koľko toho vydržíme, to je pre zmenu ich úlohou v rodinnom systéme.

Prečítajte si aj:

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (Žiadne hodnotenia)
Loading...
Author image

Anna Veselá

Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)

články autora...

Pridaj komentár