Hranice nie sú: "Povedala som, že máš prestať!"

Hranice sú prejavom lásky. Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestanťe sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás, myslí si klinická psychologička, dr. Becky Kennedy. Čo sú a čo nie sú hranice?

Upozorňovanie nie sú hranice

Predstavte si troj-štvorročného chlapčeka, ktorého celá rodina upozorňuje, aby prestal kričať, lebo inak zobudí malé bábätko, s ktorým je mama vo vedľajšej izbe.

Otecko vysvetľuje, že sa to nerobí. „Bábätku to vadí.“
Babka začne vydierať: „Prestaň, lebo ťa nebudem ľúbiť.“
Dedko, ktorému vrieskanie lezie na mozog, sa zaženie na chlapca palicou.

Myslíte si, že prestane? A bude ticho, lebo ho o to „žiadali“ rôznymi spôsobmi? Veľmi pravdepodobne nie.

Každé „prestaň“ a „nerob“ ho môže akurát tak burcovať do ešte hlasnejšieho, neznesiteľného zavýjania. Vo výsledku je celá rodina voči správaniu dieťaťa bezmocná. A zrejme aj súrodenec bude dávno hore.

Potrebuje hranice. A to, čo robili doteraz – upozorňovanie, vyhrážky, oháňanie sa palicou – nie sú hranice. Ale skôr zmes vysvetľovania, emocionálneho nátlaku a fyzického zastrašovania.

Keď otec hovorí, že sa to nerobí – čaká na akciu syna – žiada ho, rozhodnutie je na synovi. Keď babka hovorí „neľúbim ťa“ – citovo vydiera, podmieňuje vzťah. Dedko fyzická agresia – reakcia na vlastnú bezmocnosť.

Prečítajte si aj:

Keď sú naše hranice od detstva prekračované, v dospelosti ich už ani nepoznáme

Čo sú hranice a čo nie sú hranice

V čom spočíva rozdiel medzi hranicami, dohováraním, kričaním “nerob to,” “nesmieš,” “prestaň?” Klinická psychologička dr. Becky Kennedy má na to pomerne jednoduché vysvetlenie:

“Hranice nie sú o tom, že deťom máme hovoriť, čo nesmú robiť. Hranice sú o tom, že povieme dieťaťu, čo urobíme my.”

Ak dieťaťu hovoríme:

“prestaň kričať,” alebo
“prestaň hádzať hračky do brata,” alebo
“okamžite sa prestaňte biť” alebo
“neutekaj! Povedala som ti, že nemáš utekať!”

– nedávame mu hranice.

Toto sú požiadavky na dieťa. Prosby, ktoré sa v drvivej väčšine nestretnú s úspechom. Pretože:

“nedokážeme kontrolovať niekoho iného – môžeme kontrolovať len samého seba,” hovorí Becky Kennedy.

Namiesto “prestaň kričať” by rodina chlapčeka, ktorý kričí a môže tak zobudiť mladšieho súrodenca, musela povedať slová ako:

“Nedovolím ti…”
“Nenechám ťa…”

V zásade by to mohlo vyzerať aj takto:

Otecko podíde k chlapcovi, chytí ho jemne za ramená (nadviaže očný kontakt) a povie: „Vidím, že máš teraz veľa energie a chceš kričať, ale tu vnútri kričať nebudeme, lebo bábätko spí.“ Prípadne: „Ak potrebuješ kričať, poďme von.“

alebo

„Vidím, že je tu teraz príliš veľa napätia. Beriem ťa teraz preč z tejto miestnosti, aby sme sa všetci upokojili.“

alebo

„Nedovolím ti, aby si svojím krikom budil brata. Ak neprestaneš, pôjdeme von.

Dávať hranice je práca rodiča

Keď nedávame deťom hranice, nerobíme svoju rodičovskú prácu dobre. Výkrikmi ako “Prestaň kričať!” alebo “Prestanťe sa biť!” žiadame deti, aby robili našu prácu za nás. A ešte sa čudujeme, prečo tie deti neposlúchajú. Prečo nepočúvnu ani na pätnástykrát! Prečo nevinný problém eskaluje do ďalších a ďalších výbuchov hnevu.

Pri slove hranice si je naozaj treba predstaviť hranice, mantinely, ktoré dieťa potrebuje pocítiť. Keď hovoríme, že dieťa nemá hranice, v skutočnosti nemá pevného dospelého, ktorý by ho udržal v bezpečí. Lebo je ponechané samo na seba, aby si poradilo so sebou, aby dostalo svoje správanie pod kontrolu. Jeho rodič mu hovorí: musíš to urobiť za mňa, lebo ja to neviem. Ja neviem, čo mám robiť. A to je pre dieťa dosť desivé.

Prečo je to dieťa zlé ako čert?

Väčšinou je zadávanie hraníc, aj skúmanie emócií okolo nežiaduceho správania, práca rodičov. Je dobré, keď vedia prísť na to, čo sa naozaj skrýva za správaním (Napríklad v prípade chlapčeka – potreba pozornosti? Preťaženie?) Pretože potom mu vedia pomôcť v ťažkej situácii.

No spravidla skúmanie toho, čo sa vlastne s dieťaťom deje, ide do úzadia a rieši sa to, čo je vidno len navonok. Napríklad kričanie. Alebo bitie súrodenca. Rodina sa čuduje, čo tomu dieťaťu je, prečo je také „zlé,“ prečo sa dnes správa ako čert. Riešia jeho „škaredé“ správanie. A to, ako ho umlčať.

Hranice sú prejavom lásky

Keď dieťa stráca pôdu pod nohami, podľa dr. Kennedy potrebuje, aby mu dospelý stanovil bezpečné, pevné a jasné hranice. Tieto hranice sú formou lásky.

“Je to, akoby ste povedali: “Viem, že si vo vnútri dobrý, len máš náročnejšiu chvíľku, keď nemáš správanie pod kontrolou. Budem mantinelom, ktorý potrebuješ a zabránim ti, aby si sa takto ďalej správal. Ochránim ťa pred tým, aby emočná nestabilita prevzala opraty nad dvojím správaním.”

Udržať dieťa v emocionálnom a fyzickom bezpečí, nastavovať hranice, pristupovať k dieťaťu s uznaním a empatiou, je v popise našej rodičovskej práce. A ak zase deti testujú, koľko toho vydržíme, to je pre zmenu ich úlohou v rodinnom systéme.