Keď sú naše hranice od detstva prekračované, v dospelosti ich už ani nepoznáme

Väčšina z nás si do dospelosti prinesie rôzne zranenia a zaťažujúce bremená. Každá jedna trauma narušuje naše hranice, teda náš priestor, v ktorom sa cítime bezpečne. Narušenie hraníc znamená aj stratiť kontakt sám so sebou.

Trauma však nie je len niečo, čo sa odohrávalo kedysi v minulosti. „Trauma je naďalej prítomná vo vašich pocitoch. Stáva sa filtrom, cez ktorý na základe svojich skúseností a zážitkov vidíte svet. Nie je to dnešná realita, v stresových situáciách je však ako realita vnímaná,“ vysvetľujú Jeannine Mik a Sandra Teml-Jetter, autorky publikácie Maminka, nekrič.

Shutterstock

Čo na nás negatívne vplýva od raného detstva

S negatívne formujúcimi zážitkami sa môžeme stretnúť takpovediac od prvých okamihov na tomto svete. Autorky uvádzajú napríklad tieto:

keď vás hneď po pôrode odlúčia od matky a premiestnia do novorodeneckého oddelenia,
keď ako bábätko alebo batoľa musíte ostať sama v nemocnici, keď vás kŕmia podľa hodín a medzitým si môžete aj dušu vykričať,
keď váš plač nie je vnímaný ako výraz niektorej z vašich potrieb, ale ako zlý úmysel voči rodičom (a ste za to potrestaná tým, že vás niekam zatvoria),
keď vaši traumatizovaní rodičia neprevezmú žiadnu zodpovednosť za svoj život a pocity a vy tak vyrastáte v nervóznej, napätej, disharmonickej zmätenej atmosfére a musíte sa tomu prispôsobiť. Napríklad tým, že ste úplne tichá a poslušná alebo, naopak, privádzate rodičov do šialenstva (v nádeji, že sa konečne niečo zmení).

Čím si kompenzujeme, keď nám niečo chýba

Ak zo seba od detstva odkrajujete tie časti, ktoré druhí ľudia a následne aj vy, vnímate ako problematické, niečo potom nie je v poriadku, niečo vám chýba a musíte za „odrezané“ časti nájsť náhradu.

So skrytými či chýbajúcimi časťami sa ľudia vyrovnávajú často tak, že hľadajú možnosti kompenzácie, akési náhradné diely, ktoré by im dodali pocit celistvosti. Hľadajú však riešenia zvonka a často ich stratégie vyzerajú ako

Všetky typy nutkania, ako napríklad upratovanie či iné prejavy perfekcionizmu, príliš vysoké nároky na seba a nadmerná potreba kontroly nad vlastným telom, nad partnerom, nad deťmi a podobne,

Závislosť od ľudí a vecí, ako sú autá, majetok, peniaze a pod.

Hľadanie „lepšej polovičky,“ partnera, ktorého neskôr nahradíme svojimi deťmi, aby nás naplnili pocitom „celistvosti,“

Orientácia na nejaké náboženstvo, metódy, influcencerov a pod.

Látky meniace vedomie ako alkohol a drogy,

Rôzne ďalšie druhy otupovania (konzumácia médií)

Kult tela

Takýmito stratégiami však nenájdete ani svoje skutočné hranice, ani svoje pravé ja, upozorňujú Jeannine Mik a Sandra Teml-Jetter, autorky publikácie Maminka, nekrič.

Je však možné znova byť „celistvý,“ nie však pomocou skratiek. Je potrebné sa zamyslieť nad svojimi hranicami, ktoré boli formované vašim charakterom a vašimi vzťahmi od raného detstve. Je možné, že boli bežne prekračované a že už ich ani nepoznáte. Potom zrejme bežne prekračujete aj hranice vášho dieťaťa, lebo sa vám to zdá „normálne.“

Skúste teda zistiť, ktoré časti svojej osobnosti ste museli v minulosti „odrezať“ a čím ste ich nahradili. Môže vám v tom pomôcť aj blízky človek alebo terapeut. Nájdete tak vlastné, zdravé hranice, ktoré môžete brániť, keď to bude potrebné.