Kedy dať dieťatu mobil

S touto otázkou sa asi morduje každý rodič, ktorému začnú deti chodiť minimálne do základnej školy. Školský život nášho potomstva je tak často nezlučiteľný s pracovným časom rodičov, až nám to celkom naháňa strach.

Svoje zohráva i fakt, že mnoho detí nechodí už do školy „rovno pod nosom“, ale z rôznych záujmových i praktických dôvodov pendlujú cez mestá (aj mimo nich) akýmkoľvek spôsobom, najčastejšie rodinným taxíkom. Druhá smena začína v okamihu, kedy junior prejaví záujem o mimoškolské aktivity a tie samozrejme nie sú všetky v dosahu.

Jednoducho – deti sú nútené pohybovať sa často viac-menej samé, čo nám s pocitom nebezpečnosti prostredia v porovnaní s našim detstvom robí starosti. A tak volíme mobil, aby sme vedeli, kde je, čo robí, s kým je…

Máme pocit, že kedysi naše detstvo bolo pokojnejšie – menej dopravy, menej chaosu, menej úchylných ľudí či drogových dílerov, menej pouličných bánd a zlého vzoru bez dozoru. Na dôvažok sa nám zdá, že systém „staraj sa o seba“ priniesol stratu prirodzených medziľudských autorít v osobách suseda, uja od vedľa, o strate dobrého uja policajta zo starých poviedok ani nehovoriac.

A tak rodičia ostali odkázaní sami na seba, lebo len málo starých rodičov je blízko a je už na dôchodku, aby mohli za rodičov zaskočiť. Pocit zodpovednosti za svoje deti je veľmi zväzujúci – a predstava nebezpečnej chobotnice s menom „čo sa môže stať“ býva tým väčšia.

Pravdou je, že občas tie telefóny zvonia z oboch strán už podvedome a zbytočne – ako aj ja: zdá sa mi, že moje dieťa sa príliš dlho pohybuje od stanice domov, mám to už vypočítané aj s rezervou. Von z okna ju nevidím, nervozita a strach robí svoje. Takže – volám… Mobil zvoní, a – nič. Strach a otázky, kde dieťa je, sa stupňujú… A kým rozmýšľam nad variantami „čohosi“, dvere sa otvoria a moje dieťa mi hovorí: „Prepáč, nestihla som zdvihnúť mobil, lebo som už bola vo výťahu a predtým som si pred vchodom musela vyhádzať celú tašku, lebo som si nemohla nájsť kľúč…“ Človek nevie, či si vynadať alebo sa smiať nad vlastnou úzkostlivosťou.

No platí to aj opačne – v čase, keď moja taxikárska špička vrcholí, zvoní telefón. Počas jazdy nezdvíham, ale po chvíli, až dorazím na miesto činu, prezvoním späť: „Čo sa deje?“ A z telefónu sa ozve: „No nič sa nestalo, len aby si vedela, že ten vlak, ktorým chodím, príde domov o 16.05…“ Príchody vlakov si nepamätám ani náhodou, ja mám v bunkách zakódované, kedy sa má objaviť v mojom zornom uhle.

Ale v zásade u nás platia tieto pravidlá „mobilovania“:

– Telefón dostali len gymnazisti, dochádzajúci do Bratislavy, pre lepšiu koordináciu so mnou a ockom, školákov doma obsluhujem ja a tak si to vybavíme medzi sebou bez mobilu.

– Nikdy im nekupujeme nový mobil, zháňame staršie použité (aj tak ich už každý z nich 3x stratil či pokazil…).

– Nemajú paušál, ale kredit – vysvetlili sme im, že musia s tým vydržať čo najdlhšie a skôr prezvoniť ako hovoriť, a keď už hovoriť, tak stručne. Dcéra sa stala v tej stručnosti až taký priekopník, že ju občas nepochopím, na rozdiel od jej staršieho bráchu, ktorý by vykladal do telefónu tú stručnosť pomaly, až ho pre istotu pár otázkami znavigujem a položím.

– V prípade, že kredit „zmizne“, tak skoro druhý nebude – aby sa naučili šanovať si. U dcéry to stačilo vyskúšať raz a zrazu kreditu nič nebolo. Teraz im ten najmenší paušál vydrží v pohode 2-3 mesiace.

– V škole musí byť vždy vypnutý.

– Ak volá rodič, treba zdvihnúť čím skôr.

Nie som s tým veľmi nadšená, že „visia na drôte“, ale pravdou je, že nám to ušetrilo množstvo času a organizácie, a tak potichu mobily tolerujem. A rovnako potichu odrážam neodbytné prosby tých menších o zázračný mobil… Ono vlastniť túto malú vecičku má u nás jednoznačne pragmatický význam.

Ako je to u vás?

(Žiadne hodnotenia)

Loading...