Moje dieťa je postihnuté. Kam s ním do školy?

Nikdy by som netušila, že to budem riešiť – i keď i ja patrím medzi ľudí s vážnym zdravotným handicapom. Za socíku sa predsa takéto veci veľmi neriešili – deti veľmi „iné“ putovali do ústavu, o ich existencii sme ani veľmi nevedeli. Na mne našťastie nič vidno nebolo – lebo to, že má človek poruchu sluchu, nemá nik napísané na nose.

Mám našťastie múdru mamu, ktorá aj na tie časy a ponuku poslať ma aj s bratom do školy pre nepočujúcich 200 km od domu povedala rázne: Nie! Som jej za to dodnes vďačná – i keď to nebolo vždy ľahké, aj som si poplakala, ale naučila som sa bojovať a obhájiť si svoje miesto na zemi, svoje vedomosti, schopnosti, postavenie v triede – i keď to skutočné prijatie prišlo až na strednej škole.

A znovu…

Hoci prognózy a pravdepodobnosti som si pred svadbou naštudovala presne, nejako sme fakt, že by sa nám mohlo narodiť dieťatko s rovnakou poruchou, ako mám ja, neriešili. Nakoniec – prvé kontroly sluchu nášho Mikiho po pôrode dopadli fajn, a to boli robené na dvakrát. Kamarátka pediatrička totiž o mojej poruche vedela.

Ale – už trištvrte roka po ťahaniciach s pomalým vývinom reči vlastníme diagnózu stredne ťažká porucha sluchu, od augusta máme aj strojčeky a šialený boom v rozprávaní – i keď to ešte nie je čisté. A zároveň aj problém: čo so školou? Náš šikulo bude mať čochvíľa šesť rokov a to, že nerozpráva, je len kvapkou v mori – je maximálne sebestačný, samostatný, šikovný. Niekoľko psychologičiek nezávisle od seba potvrdilo, že ešte nevideli také samostatné dieťa, ako je on.

Dať či nedať?

Najprv sme si povedali, že necháme plynúť čas a nebudeme školu znásilňovať Mikulášovým vekom. Však – teoreticky môžu ísť spolu s mladším bráchom naraz tak, ako teraz chodia spolu do jednej triedy v škôlke, a sú ako dvojčatá.

Lenže stalo sa, že sme sa dostali zvláštnymi cestičkami k ľuďom, ktorí so sluchovo postihnutými pracujú profesionálne a tí nám po jednom sedení so mnou a Mikim jednoznačne povedali: DO ŠKOLY! Impulz bol o to silnejší, že nám doporučili hľadať učiteľku, ktorá je tak tvorivá a vynachádzavá, že bude chcieť jeho navyše do triedy – a my takú poznáme. Nadôvažok, akurát ďalší školský rok bude mať prvákov a aj rozhovor s ňou dopadol neuveriteľne pozitívne: ona s tým problém nemá, na Mikiho sa teší, čo bude treba, to sa naučí. Nie vždy sa dá nájsť takýto prístup, ceníme si to.

Ešte nás čaká sedenie u pani riaditeľky, čo však nevidím ako technický problém vzhľadom na našu doterajšiu komunikáciu a asi tiež odborný posudok psychologičky.

Ako to vidí on?

Miki sa do školy veľmi teší. Hoci veľmi nepíše, nečíta, hltá informácie od všelikadiaľ a až teraz, keď komunikuje, vidíme, aké úžasné množstvo vecí v sebe nosí naukladané a ako to vie správne zapojiť, dať do vzťahu, odhadnúť situáciu a vysloviť múdru vetu. Miluje počítanie, rozlišuje vášnivo detaily a ak je niekto u nás perfekcionista, tak je to on.

Škola je jeho obrovskou motiváciou v raste, v rozprávaní, doháňaní vecí, ktoré vďaka sluchu sú mierne v sklze – a oproti letu vidíme neuveriteľný pokrok v zrelosti, i keď je to  samozrejme ešte stále len 6-ročný chlapček.

Rozhodnutie však ostáva nielen na ňom a na nás, ale aj na psychológovi, škole a učiteľke… Veríme však, že krok do školy tento rok urobíme – a že to bude škola normálna, tak, ako má byť: aby sa zdraví naučili byť empatickí voči tým, ktorí dostali inak ako oni a aby tí „iní“ zas vedeli bojovať o svoje miesto pod slnkom…