Nosené desať mesiacov v školskej taške. Viac neobalené, ako obalené. Niekedy dotrhané, pohádzané, nenávidené – podľa vzťahu k predmetu, resp. k učiteľovi, ktorý ho učí. Potrebné a múdre, ale aj zbytočné a nikdy neotvorené. To, čo je v nich, vedia najlepšie posúdiť tí, čo učia. Dnes sa pozrieme na to, aké sú z hľadiska kvality zvonku.
Čo je rozhodujúce?
Som z generácie, ktorá si veľmi dobre pamätá väčšinu učebníc v poctivej tvrdej väzbe s plátnom alebo fóliou navrchu. Atlas dejepisu, ktorý bol iba z obyčajného papiera a zopnutý dvoma „spinkami“, nemala v láske ani naša zanietená dejepisárka. Príliš často utrpel rôzne fraktúry už len pri poctivom prezeraní v škole a strácal tak nielen strany, ale aj svoju hodnotu. Pozerám na moju gymnazistku pri hore zošitov, učebníc, s notebookom pod nosom a pýtam sa: „Aké máš učebnice?“ Vybaľuje: „prastará“ fyzika z roku 2001 ešte v tvrdej väzbe, viac menej zachovalá napriek veku a nie príliš kvalitnému papieru. A celkom zánovná chémia – teda iba štvorročná – v mäkkej väzbe, ktorá už prosí o milosť, hoci papier na stranách je to lepšie, čo sa dá použiť. Podľa mojej dcéry je super, že tá fyzika ešte drží, ale „mami, za jednu túto fyziku dám do tašky v pohode dve ďalšie v tej hlúpej mäkkej väzbe..! Je ťažká, ako slon…“.
Takže prvý argument, ktorý zrejme treba pri učebniciach riešiť: kvalita papieru a väzby spojená s vyššou váhou a cenou, alebo teda radšej mäkká väzba, menšia váha a menšia cena učebnice?
Pravdou je, že mnohé učebnice sú tak namáhané, že by nebolo od veci pouvažovať nad tvrdou, pevnou väzbou a kvalitnejším papierom, ako je ten najlacnejší drevitý papier. Obracať denne matematiku, fyziku, chémiu, slovenský jazyk znamená určitú vyťaženosť papiera a väzby často neobalených učebníc, ktorej by mala zodpovedať teda aj kvalita ich vyhotovenia. Pri pohľade na piatacku slovenčinu však vôbec nemám pocit, že pri jej zadávaní do tlače zrejme nikomu nenapadne, koľko toho musí taká jedna učebnica slovenčiny vystáť.. Zaujímavé je, že zatiaľ som nevidela ani jednu jazykovú učebnicu či pracovný zošit k tomu – a to sme ich vystriedali kvantum – ktorý by nebol na poctivom papieri a napriek údajne jednorazovému použitiu nedržal ako cínový vojačik – tentoraz bez straty nohy, teda strany či obalu.
Na druhej strane: kým sa neupokojí situácia v rezorte školstva natoľko, aby si každý minister nevydával nové smernice a interné pokyny k učebniciam a netlačil haldy nových, často diletantsky pripravených (o tom by mnohí učitelia vedeli povedať svoje, prečo ich používať nechcú), je asi bezpredmetné uvažovaťo kvalite prevedenia učebníc z hľadiska výdrže.
Trochu faktov
Všetko, čo sa týka učebníc, obhospodaruje Ministerstvo školstva SR prostredníctvom Štátneho pedagogického ústavu a tiež Štátneho inštitútu odborného vzdelávania. Tí sú viazaní smernicou č. 11 v súlade so znením § 14 odsek 1 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Platí, že na vydanie novej učebnice je potrebné udeliť MŠ SR schvaľovaciu doložku.
Tlač a výroba učebníc podlieha výberovému konaniu, resp. udelenej licencii na učebnicu, kde sa berie ohľad na najlepšiu ponuku z hľadiska ceny a kvality. (Tu by ma trošku ako rodiča a bývalého zamestnanca v polygrafii zaujímalo, či je na ŠPÚ odborník, ktorý sa rozumie tlači a polygrafickým materiálom a vie dať do súvisu namáhanie tej-ktorej učebnice s potrebným vybavením čo do väzby a kvality papiera. Nie všetko, čo je lacnejšie, je aj kvalitnejšie…)
Životnosť učebníc býva zvyčajne 4 až 5 rokov, na základe toho sa určuje jej amortizácia (podľa veku učebnice by mali aj deti platiť za jej prípadné poškodenie na konci školského roku).
Rozhodnutie vyrábať učebnice v mäkkej väzbe údajne šetrí rozpočet štátu o 15-20% oproti tvrdej väzbe. Nie je však pravidlom, že nové učebnice v mäkkej väzbe sú ľahšie oproti tým starým, ktoré mali pevnú väzbu – mnohokrát sú ťažšie, už len preto, že majú iný druh papiera, nehovoriac o tom, že odvážiť všetko, čo patrí trebárs k učeniu matematiky ( nezriedka dva diely učebnice, pracovný zošit…) ďaleko prevyšuje nielen váhu, ale aj cenu pôvodnej učebnice v tvrdej väzbe.
Cena jednej priemernej učebnice slovenčiny vo formáte A4 v mäkkej väzbe stojí približne 3-4 Eurá. Navýšenie o 15-20 % z ceny za cenu toho, že učebnica – ak je dobre pripravená – vydrží dlhšie, by nemalo byť pri obrovských sumách, aké rezort školstva dáva ročne na tlač učebníc, až také rozhodujúce. Napríklad v roku 2011 školstvo nakúpilo učebnice za takmer 890 000 Eur – bez DPH. V tomto štáte sa strácajú väčšie peniaze na menej dôležité veci, takže pridať na kvalite učebníc by nebolo od veci.
Alebo potom aj takto…
Alebo – čo by nebolo až také nereálne a nesprávne riešenie – by malo ministerstvo školstva pouvažovať nad krokom, ku ktorému sa odhodlali naši českí susedia – a umožniť, aby sa aspoň nosné predmety – miesto teda poctivých učebníc v tvrdej väzbe, ktoré by čosi vydržali – dali študovať priamo on-line, resp. zadaním z CD-učebníc. V školách už proces on-line vyučovania beží – a preniesť jeho ťarchu aspoň v nosných predmetoch na počítač by nebolo zlé.
Takúto verziu by určite privítal nielen vyťažený štátny rozpočet, ale aj chrbtice detí, ktoré často nosia v taškách takú váhu, o ktorej sa mnohým z ich rodičov s diplomatkami či kabelkami kráčajúcimi do práce, ani nesnívalo.
No ja neviem… mne tie cd ucebnice velmi nevonaju. Ked si predstavim, ze by zas len viac a viac cumakovali do obrazovky – to detsku chrbticu nespasi a utrpia navyse aj oci.
To sa teraz uz nenosi, ze si mozu nieco nechat v skole (prave tie atlasy a tak) a ostatne ucebnice delit, co kto z lavice donesie? Polovicu knih ja, polovicu spolusediaci?
A ps:
Pamtam, ze sme na strednej mali aj skripta… tenke, husto popisane a mohli sme si do nich priamo znacit. Teda boli nase – neputovali do nizsieho rocnika… Druhostupnarom by sa to na niektore premety mozno tiez uz hodilo…