Nádherný svet chlapcov

Dovoľte, aby som sa prihovoril všetkým vám, mužom a ženám, ktorým sa dostalo požehnania stať sa rodičmi. Asi budete so mnou súhlasiť, že neexistuje v živote väčšej výsady ako priviesť na tento svet drobného človiečika a potom sa nasledujúcich osemnásť rokov snažiť správne ho vychovať. Zvládnutie tohto poslania je každodenným zápasom pri plnom nasadením všetkých inteligenčných schopností, múdrosti a odhodlania. Ak máte v rodine jedného či viacerých chlapcov, najväčšou výzvou sa pre vás môže stať prostá snaha udržať ich celé detstvo a mladosť nažive 🙂 

Hľadanie Jeffryho pokračovalo, sprevádzané tichými modlitbami. Po štvrť hodine nevýslovného strachu sa ktosi odhodlal zavolať políciu. Keď sa napokon vrátil späť do domu, chlapec vyskočil spoza rohu a s radostným „Hej!“ sa vrhol na starého otca. Náš malý Jeffrey prečkal všetok chaos, čo zúril okolo neho, vo svojej skrýši pod posteľou! On to považoval za výborný žart a celkom nevinne predpokladal, že ho ocenia aj ostatní. No štyria veľkí boli veľmi nahnevaní. To bol preňho šok.  

Jeffrey nie je zlé či vzdorovité dieťa. Je jednoducho chlapec. A ak ste si to náhodou doteraz nevšimli, chlapci sú iní ako dievčatá. Predchádzajúce generácie sa nad týmto faktom nikdy nepozastavili. Opačné pohlavia intuitívne brali ako osobité rasy, z ktorých tá chlapčenská je menej predvídateľná. Počuli ste niekedy od rodičov alebo starých rodičov žartovať o tom, že „dievčatá sú sladké ako z cukru a chlapci, tí sú ako takí hadi“. Nemysleli to vážne, no celé stáročia si ľudia mysleli, že „na tom niečo musí byť“. Znalecky vyhlasovali, že „chlapci zostanú chlapcami.“ Nemýlili sa.  

Chlapci sa spravidla (nie vždy) vychovávajú ťažšie ako ich sestry. Ani s dievčatami to nie je vždy ľahké, no chlapci si v istom zmysle vyžadujú mimoriadny prístup. Hoci sa povahovo jeden od druhého líšia, chlapci sú v porovnaní s dievčatami vybavení vyššou asertivitou, odvahou a popudlivosťou. Psychológ John Rosemond ich nazval „malé agresívne stroje“. Iný otec prišiel s originálnym prirovnaním: „spúšťač, no bez kormidla“.  

Istá novinárka, ktorá prirovnala výchovu svojich dvoch synov k životu s tornádom. „Od chvíle, kedy sa vrátia zo školy neustále lietajú po dome, lezú vonku po stromoch a keď sa potom opäť vrátia, znie to, akoby sa celá črieda slonov rozbehla po schodoch. Snažím sa ich ukľudniť, no manžel mi hovorí, „To je u chlapcov normálne. Zvykni si na to.“ Hunkerová pokračovala, „Pani MacKenziová, osamelá žena v domácnosti s prevahou mužov, tvrdí, že ju táto postupnosť u chlapcov najprv vyskočiť a potom počúvať privádza do šialenstva. Ja svojim chlapcov nemôžem povedať „Upracte si.“. Oni si totiž vtedy uložia jednu alebo dve hračky a myslia si, že vec je vybavená.“ Prišla som na to, že musím byť vo svojich požiadavkách veľmi konkrétna.’ Zistila, že chlapci nereagujú na nejasné narážky, ale vyžadujú si jednoznačne formulované príkazy. ,Ak nechám na schodoch kôš s čistou bielizňou, mojim chlapcov ani len nenapadne vyniesť ho hore, hoci prešli okolo neho najmenej dvadsaťkrát,’ hovorí pani MacKenziová.“

Znie vám to povedome? Ak organizujete narodeninovú oslavu a váš dom je plný päťročných kamarátov vašej ratolesti, je veľmi pravdepodobné, že chlapci sa budú správať úplne inak ako dievčatá. Buďte pripravení, že jeden či dvaja určite hodia po niekom tortu, strčia si ruky do nádoby s malinovkou alebo budú kaziť zábavu dievčatám. Prečo sú takí? Niektorí pripisujú ich nezbednú povahu vplyvu kultúry, ktorá ich obklopuje. Je to skutočne tak? Prečo sú teda chlapci agresívnejší všade na svete? A o čom potom hovoril pred viac ako 2300 rokmi grécky filozof Platón, keď tvrdil, že „spomedzi všetkých živočíchov, chlapec je najťažšie zvládnuteľný“.  

S kamarátom sme raz v garáži našli plechovku s benzínom. Rozhodli sme sa, že nalejeme trochu do kanálu, zapálime a uvidíme, čo to urobí. Odstránili sme teda kryt, naliali dovnútra benzín a nechali dieru pootvorenú. Keď sa ani po niekoľkých zápalkách nič nedialo, vyliali sme dolu všetko. V tom akoby zahučali motory prúdového lietadla a zdola sa ozval nepredstaviteľný výbuch. Kryt kanálu vyletel do vzduchu a z kanála vyšľahol plameň na také dobré tri metre. Zem pod nami sa triasla ako pri zemetrasení a kryt skončil s veľkým rachotom na susedovom chodníku. Čo sa vlastne stalo? Benzín sa cez potrubie rýchlo rozšíril, postupne sa vyparoval a vďaka nahromadenému metánu v potrubí explodovali záchody všetkých našich susedov. Viem to celkom presne vysvetliť, pracujem totiž ako inštalatér.

Dave zo štátu Washington, narodený v roku 1952

Keď bol náš syn Ryan malý, dostával sa z jednej nebezpečnej situácie do druhej. Ako šesťročný sa osobne poznal s väčšinou personálu oddelenia prvej pomoci. A prečo nie? Bol ich pravidelným pacientom. Keď mal asi štyri roky, rozbehol sa so zavretými očami po dvore a spadol rovno na kovovú ozdobnú „rastlinu“. Jedna zo železných stoniek mu pichla do pravého obočia tak, že mu ostala trčať kosť po ním. Moja žena Shirley máva dodnes nočné mory, keď si spomenie, ako sa vtedy dotackal celý dokrvavený dovnútra. A tak sme ho odviezli do nemocnice – opäť. Vieme, že to mohlo byť oveľa horšie. Ak by mal jeho pád posunutú trajektróriu čo len o pár centimetrov, stonka by mu prepichla oko a dostala sa až k mozgu. Mnohokrát sme ďakovali Bohu za tesné minutia.

Ja sám som tiež patril k deťom, ktoré žijú na pokraji katastrofy. Pamätám si, že ako desaťročný chlapec som bol unesený ľahkosťou, s akou sa Tarzan pomocou lian pohyboval zo stromu na strom. Nikto mi vtedy nepovedal, „Toto doma neskúšaj!“. Vyškriabal som sa takmer na vrchol našej hrušky a uviazal lano okolo malého konáriku. Bol som pripravený odraziť sa a preskočiť na najbližší strom. Bohužiaľ, dopustil som sa pre výpočtoch malej, ale významnej chyby. Moje lano bolo dlhšie ako vzdialenosť medzi konárom a zemou. Celý čas, ako som padal, som rozmýšľal, čo mi na celej veci nesedelo. Neúnavne som stískal v ruke lano aj potom, ako som pristál chrbtom na zemi asi o štyri metre nižšie a svojimi zúfalými kopancami som rozčeril všetok vzduch v štáte Oklahoma. Keď som sa opäť nadýchol, zdalo sa mi, že prešla najmenej hodina (v skutočnosti to muselo byť asi 10 sekúnd) a bol som celkom presvedčený, že umieram. Mal som zlomené dva zuby a v hlave mi búšilo tisíc zvonov. Ešte ten istý deň som bol však na nohách a pobehoval hore-dolu. Nič také vážne sa vlastne nestalo.

O rok neskôr som na Vianoce dostal sadu pre mladých chemikov. Neobsahovala žiadne výbušniny ani toxické látky, no v mojich rukách sa menilo na hru s ohňom čokoľvek. V skúšobnej skúmavke som zmiešal akési svetlomodré chemické látky a dobre som ju zazátkoval. Potom som zmes nahrieval nad Bunsenovým horákom. Netrvalo dlho a pokus sa skončil výbuchom. Strop mojej izby (mimochodom práve čerstvo natretý na bielo) bol ozdobený najúžasnejším modrým vzorom, ktorý tam potom vydržal ešte niekoľko rokov. Takto vyzeral domáci život u Dobsonových 🙂 

Na príkladoch dobre vidno, ako sa náchylnosť chlapcov riskovať svoj život bez akéhokoľvek vážneho dôvodu stáva jedným z najväčších strašiakov pre ich vychovávateľov. Prvé príznaky sa dostavia veľmi zavčasu. Pre chlapca-batoľa platí, že ak sa dá niekam vyliezť, dá sa stade aj zoskočiť. Svojimi ešte smiešne nekoordinovanými pohybmi si pomôže k stolu, vani, schodom, mlákam, stromom či von na ulicu. Chutí mu všetko okrem jedla a najradšej sa hrá na záchode. Uhorky či zubné kefky sa menia na „zbrane“ a jeho nájazdom neunikne žiadna zásuvka, fľaštička s liekmi či mamičkina peňaženka. Môžete len dúfať, že rúž vášho malého chlapčeka nebude zaujímať a zachová si svoj pôvodný tvar. Chlapci radi zapárajú do zúrivých psov a mačiatka zo zeme dvíhajú výhradne za uši. Mamičky si nemôžu spustiť z nich oči ani na chvíľu, lebo inak by to určite skončilo tragicky. K obľúbeným zábavám patrí hádzanie skál, hra s ohňom a rozbíjanie skla. Nezabúdajme ani na potešenie z dráždenia súrodencov, mamy, učiteľov či iných detí. S pribúdajúcim vekom rastie aj príťažlivosť všetkého, čo zaváňa dobrodružstvom – skateboard, horolezectvo, gliding, motocykle, horské bicykle. V šestnástich sa spolu so kamošmi začne na aute premávať po meste ako kamikadze po slušnej dávke saké. Je nevysvetliteľnou záhadou, ako sa im podarí prežiť. Samozrejme, nie každý chlapec je takýto, no určite to platí pre väčšinu z nich.<br<</p>

Kanadská psychologička Barbara Morrongiellová pozorovala, rozdiely v pohľadoch chlapcov a dievčat na riskantné správanie. Na základe svojho výskumu tvrdí, že dievčatá si väčšinou veľmi dobre premyslia nebezpečenstvo zranenia a do ničoho sa nepustia, ak im také nebezpečenstvo hrozí. Chlapci, na druhej strane, zariskujú, ak si myslia, že nebezpečenstvo za to stojí. Urobiť dojem na kamarátov (a v konečnom dôsledku na dievčatá) sa obyčajne považuje za hodné riskovania. Morrongiellová uvádza príbeh matky, ktorej syn sa vyškriabal na strechu garáže, len aby dočiahol odkopnutú loptu. Keď sa ho spýtala, či si uvedomil, že môže spadnúť, chlapec povedal, „No, ale nemusel!“

Obsahovo príbuznú štúdiu vypracovala Licette Petersonová, ktorá potvrdila, že dievčatá sa boja viac ako chlapci. Napríklad, skôr spadnú na bicykli, horšie znášajú bolesť a snažia sa vyhnúť opakovaniu chýb. Chlapci sa naopak zo svojich kalamitných situácií učia oveľa pomalšie. Zvyknú si myslieť, že mali jednoducho „smolu“. Možno sa im nabudúce vyhne. A okrem toho, jazvy predsa vyzerajú super.

Pre ilustráciu veľkého množstva nápadov, vyberám nasledovné PREČO:

PREČO SÚ CHLAPCI LEPŠÍ AKO DIEVČATÁ

  1.    Chlapci dokážu pozerať strašidelný film bez toho, aby si čo len raz zakryli oči.

1. Chlapci si nemusia sadnúť vždy, keď idú na záchod.
2. Chlapci sa necítia hneď trápne.
3. Chlapci môžu ísť na záchod aj v lese.
4. Chlapci sa lepšie škriabu po stromoch.
5. Chlapci majú pri rýchlej jazde lepší žalúdok.
6. Chlapci kašlú na „toto môžem jesť“ a „toto nemôžem jesť“.
7. Chlapci vedia lepšie jazdiť na traktore.
8. Chlapci píšu lepšie ako dievčatá.
9. Chlapci vedia stavať lepšie bunkre ako dievčatá.
10. Chlapci lepšie znášajú bolesť ako dievčatá.
11. Chlapci sú o sto percent správnejší.
12. Chlapci nemajú toľko záchvatov.
13. Chlapci nepremárnia život v obchodoch.
14. Chlapci sa neboja plazov.
15. Chlapci sa holia viac ako dievčatá.
16. Chlapci pri chôdzi nerobia tie divné krúživé pohyby.
17. Chlapci neškriabu.
18. Chlapci si navzájom nezapletajú vlasy.
19. Chlapci neotravujú
20. Chlapci nerevú a neľutujú, keď zabijú muchu.
21. Chlapci si nedávajú toľko dezodorantu.
22. Chlapci boli stvorení najprv.
23. Chlapci sa rýchlejšie naučia robiť smiešne zvuky pod pazuchami.
24. Chlapci robia lepšie uzle – hlavne babám na vrkočoch.
25. Chlapci dokážu vyhodiť do vzduchu hocičo.
26. Keby nebolo chlapcov, nenarodili by sa žiadne bábätká. [Tak tomu hovorím inovatívna myšlienka!]
27. Chlapci vkladajú do jedenia viac srdca.
28. Chlapci nefňukajú.
29. Chlapci najlepšie hmkajú.
30. Chlapci sú pyšní na svoj pach.
31. Chlapci nenariekajú nad zlomeným nechtom.
32. Chlapci sa nemusia pýtať na cestu.
33. Chlapci vedia napísať meno doktora Dobsona bez chyby.
34. Chlapci nie sú takí klišovití.
35. Chlapci si neprivlastňujú telefón.
36. Chlapci nie sú obchodoholici.
37. Chlapci si nastoknú vlastného červíka, keď lovia ryby.
38. Chlapci si nerozvešajú spodné prádlo po celej kúpeľni.
39. Chlapci sa nikdy nezobudia s hniezdom na hlave.
40. Chlapci nie sú tišani. [nie sú čo?]
41. Chlapci sú hotoví prv, ako uplynie dva milión rokov.
42. Chlapci kašlú na Barby.
43. Chlapci nemusia mať 21 párov topánok (tri na každý deň v týždni!).
44. Chlapci si na seba nedávajú celú vaňu mejkapu.
45. Chlapci to prežijú, aj keď nemajú dokonalý nos.
46. Chlapci si vážia všetko a všetkých, ešte aj dievčatá!

Okrem celej kopy podobných „viac lepší“ zoznamov prišlo aj niekoľko veľmi milých poznámok napísaných detským písmom. Ukázalo sa, že táto diskusia o chlapcoch a dievčatách podnietila živé debaty v rodinách po celej Severnej Amerike.

Chcete si prečítať celú knižku Jamesa Dobsona? Nájdete ju, aj veľa podobných dobrých kníh o výchove na www.porta.sk