O čo prichádzajú žiaci, keď nikdy nedostanú za úlohu napísať si poznámky

Návyky, ktoré pochytíme na základnej škole

Mne učenie a vôbec sedenie na zadku išlo pomerne dobre. Dokonca tak dobre, že som siahla aj na prospechové štipendium. Keď tak nad tým rozmýšľam, zrejme za to mohli hlavne návyky, ktoré som pochytila ešte na základnej škole. A tie návyky spočívali v tom, že som sa naučila, ako si zapisovať poznámky.

Bola to taká povinná jazda na drvivej väčšine predmetov druhého stupňa ZŠ. „Za domácu úlohu si napíšte poznámky.“

Samozrejme, poznámky sme si písali aj počas vyučovacej hodiny spolu s učiteľmi. Tým nám vlastne dávali návod, ako to máme robiť. V zásade ale išlo o to, že sme na vyučovaní aj doma museli pracovať s učebnicou. Minimálne ju otvoriť, prečítať si text a potom sa zamyslieť, čo napíšeme do zošita, ak sme nechceli prepisovať celý text. To nás prinútilo hľadať, čo je v učive podstatné, dôležité. Oddeliť zrno od pliev.

Zároveň sme sa pritom mohli učivo rovno aj naučiť. Prečítať si text, zapísať ho, to sú kognitívne procesy, ktoré pomáhajú látku lepšie uchopiť a zapamätať si ju. Tí šikovnejší si robili ešte aj poznámky k vlastným poznámkam – minimálne vytiahli tie zvýrazňovače, podčiarkli, prípadne sme si robili text systematickejším pomocou odrážok a podobne. Aby sa nám to lepšie dostalo do oka. Prípadne aj do hlavy, tým šťastnejším.

Prečítajte si aj

Stredoškolaci…Kde sa stala chyba? Dá sa s tým ešte niečo urobiť?

Toaletný a kancelársky papier

A teraz sa vrátim k synovej poznámke. Jedna z vecí, ktoré by nemali chýbať v peračníku dnešných žiakov, hoci aj deviatakov, je lepidlo na lepenie poznámok. Možno sa pýtate, ak ste neznalí pomerov, aké lepenie? Akých poznámok?

Nuž, veci sa majú tak, že začiatkom školského roka dostaneme ako rodičia za úlohu dostať do školy dva druhy papierov. Toaletný a kancelársky. Ten druhý treba doniesť preto, aby učitelia mohli ľahšie s deťmi pracovať. Aby im mohli tlačiť rôzne učebné materiály. Vrátane poznámok z učiva.

Mojou úlohou ako rodiča je potom počas zbytku školského roka dohliadať na to, aby sa tie poznámky neváľali po celom dome, ale tam, kde majú byť. Ak nie sú, dostanem poznámku.

Dokonalé poznámky

Je to inak paradox. Viem, že školy majú v súčasnosti na výber viac ako jednu učebnicu napríklad geografie a ďalších predmetov. Nie ako my pred 30 rokmi jednu a dosť, alebo nič a dosť. Buď ale učitelia považujú tieto knihy za zlé, alebo minimálne za nedostatočné. Možno si myslia, že žiaci poznámky nebudú vedieť urobiť (také dokonalé, ako potrebujú). Možno chcú ušetriť čas, pretože učiva je kvantum. Naozaj neviem, čo je ten pravý dôvod. Takže tu iba fantazírujem.

Mám však skúsenosť, že niektorí učitelia bývajú kvôli svojim poznámkam veľmi frustrovaní. Dajú si s tým strašnú robotu. Strávia nad tým kopu času, aby vypiplali každú vetu. Potom to musia vytlačiť, rozdať deťom. A tie už nemusia urobiť nič, iba si vytiahnuť ten hlúpy peračník a nalepiť si to do zošita.

Ak však lepidlo žiak nemá, zošit vyzerá ako šalát. Dokrkvané papiere, niečo postrácané, hlavne nie kompletné. No samozrejme, že aj mňa na mieste učiteľa by išlo rozdrapiť. Možno by mi chodili na um také tie pochody: No ja sa na to môžem naozaj vy… Načo sa vôbec snažím, aj tak si to tu nikto neváži… a podobné dotknuté etudy.

Koho je to problém

Učitelia ako keby si neuvedomovali jednu vec. Žiaci vôbec netušia, koľko ich to stálo námahy. Robili si už niekedy poznámky samy? Nie. Preto to nikdy nemôžu pochopiť a už vôbec nie oceniť. Vyzerajú nevďačne. Ale nie je to ich chyba. Je to vždy rozhodnutie toho učiteľa, koľko zodpovednosti dá žiakom. Ak je jedinou zodpovednosťou mať v peračníku lepidlo, je to strašne málo.

Nalepiť si poznámky učiteľa do zošita je mega pasívna vec. Naopak, ak by žiaci dostali možnosť urobiť si poznámky samy, zodpovednosť sa presúva na ich plecia. Podporuje sa tým aktívny prístup k učeniu. Keď dieťa dostane hotové poznámky, vynecháva sa celý proces, ktorý som napísala vyššie.

Samozrejme, nie všetky deti sú zrelé na to, aby si vedeli napísať poznámky samy. Avšak nejako začať musia. Nehovorí sa, že tréning robí majstra?

Prečítajte si aj:

Najlepšie stredné školy v Bratislave

Prečo je to problém

Zároveň s poznámkou o peračníku mi prišla na EduPage aj notifikácia, že sa blíži synova písomka zo slovenčiny. Ide o neviemkoľké čítanie s porozumením. To je tiež taká zaujímavosť. Keď som chodila na základnú školu, zvykli sme písať diktáty, slohy. Klasika. Ale dnešní žiaci už nerozumejú čítanému textu, vôbec si nevedia pospájať súvislosti, nevedia z textu vytiahnuť podstatnosti, ani ich preformulovať. To sú všetko veci, ktoré sa trénujú pri tom, keď si deti píšu poznámky. To len tak na okraj.

Čítanie s porozumením nie je nejaká ojedinelá aktivita, z ktorej by mali žiaci písať písomku. To nie je teória. Ale praktická zručnosť. Keď nikto deťom nedáva možnosť nacvičiť si to, napríklad pri písaní poznámok, to sa naozaj ideme čudovať, prečo v testoch čitateľskej gramotnosti sme na úrovni afrických štátov (a možno som tu niekoho aj urazila)?

Všetci sa chytajú za hlavu, ako dnešná generácia je len na mobiloch a vie prečítať akurát krátky popis videa na tiktoku. Ale keď sa detí opýtam, či na hodinách pracujú s učebnicami, či vôbec listujú nejaké strany – okrem hodiny literatúry – tak si škrabú hlavy, lebo si nespomínajú. Nečítajú, zabudli písať písaným písmom. Ale hlavne, aby mali v peračníku lepidlo!

Prečítajte si aj:

EduPage, monitor dychu pre školákov

(1 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...