Top riešenia problémov s domácimi úlohami

Problém č. 1
„Nemáme žiadnu úlohu“

Niekedy je to pravda. Inokedy sú dôverčiví rodičia šokovaní, keď zistia, že to bola lož. Zistia to však obvykle neskoro – keď vidia zlú známku a poznámku od učiteľa, že dieťa donieslo domácu úlohu neskoro alebo vôbec.

Čo teda majú rodičia robiť? Moja rada znie: „Dôveruj, ale preveruj.“ Uvediem príklad, čo tým myslím:

Matka: „Máš dnes nejakú úlohu?“

Syn (dvanásťročný): „Nie.“

Matka: „To v poslednej dobe počujem nejako často. Ako je možné, že žiadnu nemáš?“

Syn: „Robím si úlohy v škole. Učitelia nám na to dávajú čas.“

Matka: „To je výborné. Ale od zajtra budem od teba na pár týždňov chcieť, aby si ich priniesol domov. Chcem sa na ne pozrieť.“

Syn: „Ale mami, to je predsa úplne zbytočné!“

Matka: „Nesúhlasné poznámky od teba nechcem. Chcem od teba, aby si mi ukazoval domáce úlohy.“

Syn: „No dobre, keď to musí byť…“

Každé dieťa dostáva skoro každý deň nejakú domácu úlohu. Ako som spomenul vyššie, niektoré deti ich milujú a robia ich ochotne.

Iné sa im vyhýbajú, pretože sú kvôli nim frustrované, nemajú záujem ich robiť alebo ich nedrobia radi. Tieto deti potrebujú, aby ich rodičia boli ochotní kontrolovať, či nejaké úlohy dostali, alebo nie.

Okrem toho je dobré zájsť občas za učiteľom (učiteľmi) a položiť mu dve otázky: „Odovzdáva moje dieťa úlohy včas?“ „Sú urobené starostlivo a správne?“

Akonáhle s kontrolou domácich úloh začnete, už nebudete počuť tak často: „Žiadnu úlohu nemáme.“

Čo keď úlohy naozaj nemá?

Pokiaľ však dieťa skutočne žiadnu úlohu nemá, vzniká otázka, čo urobiť s „časom pre úlohy“. Niektorí rodinní psychológovia a pedagógovia radia, že by sa mal každopádne vyplniť nejakou prácou do školy.

Ja zastávam názor, že to závisí od okolností. Ak má dieťa dobré známky a máva domáce úlohy v poriadku, prečo si s tým lámať hlavu? Nechajte dieťa, nech si užije voľno. Potrebujeme ho všetci.

Ak sú však domáce úlohy aj známky horšie, mal by sa tento čas vyplniť precvičovaním niečoho, v čom je dieťa zjavne slabšie. Aby ste jeho slabé miesta odhalili a zadali mu prácu, ktorá by preňho bola užitočná, poraďte sa s učiteľom.

Ak preukážete záujem, isto ho prejaví aj učiteľ a pravdepodobne bude mať ďalšie dobré návrhy.

 

Problém č. 2
„Je to veľmi ťažké!“

Pokiaľ sa dieťa sťažuje, že domáca úloha je príliš ťažká, môže nastať jedna z nasledujúcich variant. Rodičia túto sťažnosť väčšinou interpretujú ako „Neviem, ako mám tú úlohu urobiť.“ Prvým riešením je teda prejsť s dieťaťom pokyny, aby ste sa uistili, že im rozumie. Potom však nezabudnite poslať dieťa späť na dohodnuté miesto, nech úlohu urobí samo.

Ďalšou možnosťou skrytou za nálepkou „veľmi ťažké“ je to, že dieťa hľadá vašu pozornosť a súcit. Ani to nie je neobvyklé. Všetci máme radi, milujúcu pozornosť, keď robíme niečo ťažké.

Vec, ktorú by ste teraz nemali urobiť, je presviedčať dieťa, že úloha nie je príliš ťažká. To mu len prihrá príčinu k tomu, aby vám chcelo dokázať, že naozaj je príliš ťažká, a to tak, že ju nebude schopné urobiť.

Lepšia taktika je odpovedať podobne ako v nasledujúcom rozhovore:

Dcéra: „Matika je na mňa príliš ťažká! Neznášam ju!“

Matka: „To je pravda. Algebra môže dať človeku zabrať, kým ju pochopí, však?“

Dcéra: „Áno, hlavne rovnice.“

Matka: „Pamätám sa, že som s tým tiež mala problémy.“

Dcéra: „No, asi by som sa do toho radšej mala pustiť.“

Ak dáte dieťaťu najavo, že je to normálne, keď má také pocity, dovolíte mu tým:

1) aby malo zo seba dobrý pocit;

2) z vás malo dobrý pocit;

3) zbavilo sa svojich negatívnych pocitov.

„Veľmi ťažké“ však môže znamenať aj to, že úloha skutočne presahuje terajšie chápanie a schopnosti dieťaťa. Túto možnosť by mohli nasvedčovať nasledujúce okolnosti:

• dieťa trvalo nie je schopné urobiť si úlohy správne
• dostáva zlé známky za úlohy a testy 
• trvale vyjadruje zúfalstvo z určitého predmetu.

Ak je to tak, problém sa s najväčšou pravdepodobnosťou sám nevyrieši. Rodičia by však aj v takejto situácii mali odolať pokušeniu s domácimi úlohami dieťaťu trvale pomáhať.

Je v poriadku, keď mu pomôžu s niečím, ale pre dieťa nie je prospešné, ak s ním nad jeho úlohami sedia dennodenne. Ak nie je dieťa schopné urobiť ich samo, mal by to samozrejme vedieť učiteľ, ale vy by ste to mali vedieť tiež.

Čím skôr, tým lepšie pre vaše dieťa. Keď zistíte, že niektoré učivo presahuje súčasné schopnosti dieťaťa, je vhodné dohodnúť si stretnutie s učiteľom a požiadať ho o pomoc. Väčšina učiteľov je našťastie veľmi ochotná spolupracovať.

Pri stretnutí s učiteľom sa sústreďte na to, aby ste:

• problém identifikovali
• dohodli sa na tom, ako budete postupovať
• stanovili si spôsoby a dobu, kedy sa budete informovať o pokroku (alebo absencii výsledku).

Akonáhle sa s učiteľom dohodnete, je dôležité prvé dva body dotiahnuť do konca. Rovnako dôležité je zmeniť všetko, čo sa ukázalo ako neúčinné, a skúšať ďalšie rôzne riešenia, ako je napríklad súkromné doučovanie.

Opýtajte sa aj dieťaťa

Pri hľadaní alternatívnych riešení sa nezabudnite dieťaťa opýtať, čo si myslí, že by mohlo pomôcť. Viem o jednej matke, ktorej sedemročný syn sa nedokázal naučiť čítať. Všetky známe metódy boli vyskúšané a zlyhali.

Keď sa nakoniec spýtala syna, čo by podľa jeho názoru mohlo pomôcť, navrhol kreslené seriály. Rodičia s tým súhlasili a nechali ho, nech si nejaký vyberie. O niekoľko mesiacov nielen vedel čítať, ale čítanie patrilo medzi jeho najobľúbenejšie činnosti.

Autorom knihy Chytrá výchova z vydavateľstva PORTÁL je Larry J. Koenig.

(6 hlasov, priemerne: 3,30 z 5)

Loading...