To, či deťom dávať alebo nedávať domáce úlohy, je veľkou témou medzi odborníkmi, ale aj medzi rodičmi. Naposledy zaujal verejnosť článok s titulkom „domáce úlohy ničia deťom život“ .
Pre niektoré deti sú úlohy samozrejmosťou, iné ich neznášajú
„Dostali ste dnes nejaké úlohy?“ pomerne častá otázka vo väčšine našich domácností. Domáce úlohy vníma veľa z nás ako úplne normálnu súčasť školského života. My, aktuálne v úlohe rodičov školopovinných detí, ktorí sme si sadali vo školských lavíc po prvý raz v 80. – 90. rokoch minulého storočia, obvykle ani neuvažujeme, že by to malo byť inak. Žili sme s nimi my, žijú i naše deti.
Osobne, nielen z pohľadu mamy, ale aj z pohľadu psychologičky, som za domáce úlohy. Zdieľam názory učiteliek, ktoré som oslovila a ktorých pohľad vám nižšie prinášam. Myslím, že primerané množstvo úloh (áno, môžeme sa baviť o tom, čo je to primerané ..) deťom pomáha upevňovať v škole naučené a rodičovi pomáha získavať prehľad tom, čo jeho dieťa v škole robí a ako sa mu s tým darí.
Niektorí rodičia argumentujú tak, že pokiaľ chcú mať prehľad, nepotrebujú na to domáce zadania. Moja profesionálna skúsenosť je skôr taká, že keby nebolo tých úloh, ani by sa rodič nedobral k tomu, že jeho dieťa má nejaký problém – že sa mu nedarí, že sa s niečím trápi a potreboval by pomôcť.
Názorov na úlohy je samozrejme veľa. Ja vám dnes ponúkam pohľad niekoľkých skúsených učiteliek, pričom každá učí inú vekovú kategóriu detí. Gabriela učí prváčikov a druhákov, Adriana a Marta druhý stupeň ZŠ a Dana učí na strednej škole.
Ako úlohy vnímate vy? Čo je podľa vás ich cieľom?
Gabriela: V prvom a druhom ročníku sa deťom otvára celkom nový svet, svet školy, učenia, poznávania. V ideálnom prípade, ak je v triede menej detí, t.j. 15 a menej, učiteľ sa môže viac individuálne venovať deťom napr. pri písaní nových písmen, základoch počítania, čítania. V tom prípade nie je nevyhnutné precvičovanie doma, lebo precvičovanie a utvrdzovanie stíhajú v škole. Ale keďže realita v praxi je úplne iná, v triede máme 20 – 25 žiakov, učiteľ sa nemôže počas hodiny individuálne venovať všetkým žiakom. Je vhodné, keď si žiaci precvičia nové pravopisné javy, matematické postupy atď, všetko nové, čo preberali na vyučovaní. Ak majú ďalšiu hodinu až o dva dni, bez precvičovania doma, by niektorí zabudli na to, čo sa v škole učili. Cieľom je, aby si opakovaním, vrátením sa k prebratému učivu, zapamätali a utvrdili prebraté učivo.
Adriana: Upevniť učivo.
Dana: Dieťa si musí doma zopakovať prebrané učivo, aby si ho zafixovalo, hlavne akékoľvek jazyky, vzorce v matematike atď.
Marta: Domáce úlohy majú podľa mňa 2 ciele: pri niektorých (pasívnych) deťoch je to jediný spôsob, ako ich primäť k tomu, aby sa nad úlohou samy zamysleli, prenikli hlbšie do učiva a pochopili ho. Samozrejme by bolo ideálne, keby som aj takéto deti dokázala pomocou individuálneho prístupu motivovať priamo na hodine, ale v praxi klasických škôl sa to celkom nedá; vždy sa nájde niekto, komu sa „odtúlajú myšlienky“, „čaká, kým to napíše/povie/vypočíta… niekto iný“, … Druhým cieľom je dokončiť cvičenia, ktoré sme nestihli prebrať na hodine – čestne sa priznávam, že som to občas urobila aj ja, najmä vtedy, ak „nestihnutie“ na hodine bolo spôsobené správaním detí a dané cvičenie som považovala za dôležité v rámci učebného celku.
Existujú podľa vás nejaké špecifiká na prvom a na druhom stupni ZŠ?
Marta: Rozdiel vidím v tom, že čím menšie deti, tým jasnejšia a jednoduchšia musí byť domáca úloha. Napríklad: ôsmakom/deviatakom môžem dať ako samostatnú prácu aj cvičenie, ktoré sme priamo na hodine nerobili, mali by už sami porozumieť zadaniu, pomôcť si učebnicou a nejako si s ním poradiť. Menšie deti musia dostať úplne jasný návod, ako pracovať, aby to dokázali dostatočne pretlmočiť aj rodičom.
Adriana: Rozdiel vnímam v primeranosti – aby si deti oddýchli, nemali by zaberať spolu viac ako 30 – 45 min.
Dana: Na prvom stupni je najdôležitejšie, aby sa dieťaťu venovali rodičia a naučili ho správne sa doma učiť, rozdeliť mu čas na prípravu do školy a voľno, aby nebolo dieťa unavené. Na druhom stupni by už dieťa malo vedieť prečo, za akým účelom sa má pripravovať aj doma, že si tým fixuje učivo a uľahčuje budúce učenie.
Ako vnímate zadávanie a plnenie domácich úloh deťmi a ich komentovanie rodičmi počas vašej pracovnej kariéry? Bolo to iné 5 – 10 -15 rokov dozadu?
Gabriela: Počas mojej praxe som sa stretla s oboma názormi. Domáce úlohy netreba, deti sú preťažené, majú krúžky, mimoškolskú činnosť, rodičia chodia domov neskoro, deti píšu úlohy už unavené večer, atď. Stretávam sa však aj s názormi, že domáce úlohy – áno, deti potrebujú precvičovať, radšej, keď majú zadané úlohy učiteľom, ktorý vyberie úlohu súvisiacu s prebratým učivom a rodič nemusí hľadať na internete súvisiace úlohy na opakovanie. Dokonca mám v triede deti, ktoré si samé pýtajú domáce úlohy a píšu ich rady (verím, že vekom a vo vyšších ročníkoch to bude iné…).
Dana: Určite to bolo iné, žiaci si úlohy robili a bolo to vidieť i na vyučovaní. Dnes si nielenže málo robia úlohy, ale sa skoro vôbec nepripravujú na vyučovanie, lebo majú „iné“ záujmy, ako sa učiť… Rodičia sa veľmi málo zaujímajú o úlohy ich ratolestí a všeobecne o ne, prídu na RZ a čudujú sa, kde sa ich deťom nabrali také zlé známky.
Adriana: Áno, bolo. Voľakedy boli úloh samozrejmosťou. Dnes sa rodičom nechce, deťom detto – deti majú veľa krúžkov, úlohy na 1. stupni si ešte robia, ale už aj druháci zabúdajú a rodičom je to často jedno. Na 2. stupni žiaci vo väčšine prípadov úlohy nerobia.
Marta: Zdá sa mi, že sa oveľa viac priestoru dáva „projektom“ na úkor klasických „nudných“ cvičení. Projekty sú síce kreatívnejšie a ak sú správne zadané a uchopené, výsledky bývajú veľmi zaujímavé aj pre samotné deti, no ich nevýhodou je, že sa často zmenia na preteky rodičov, ktorí ich v konečnom dôsledku robia namiesto detí sami, resp. ich deti robia s ich výraznou pomocou. Tie deti, ktoré projekty robia poctivo samy, sa tak dostávajú do nevýhody, lebo nikdy nedokážu vytvoriť taký projekt, ako dospelý často s profesionálnymi materiálmi, čo ich v konečnom dôsledku demotivuje.
Aká je vaša praktická skúsenosť – majú deti urobené úlohy? Zabúdajú si ich často?
Gabriela: Vo väčšine prípadov (95 %) si deti robia domáce úlohy, samozrejme vždy sa nájdu takí, ktorí zabudnú alebo z iných dôvodov nemajú úlohu (väčšinou tí istí).
Adriana: Zabúdajú si tak 1 – 3 žiaci z triedy – typickí zabúdači zo všetkého. Na 2. stupni už začínajú písať cez prestávky.
Marta: Myslím, že väčšina detí si úlohy robí (ja som ale učila na výberovej škole; predpokladám, že situácia bude značne odlišná u detí z málo podnetného prostredia). Z detí, ktoré si úlohy zabúdajú, ide buď o výnimočne zabudnuté úlohy (a vtedy to deti aj patrične mrzí) alebo o chronických zabúdačov.
Dana: Nezabúdajú, ani si ich neznačia … Veľmi málo žiakov si robí domáce úlohy.
V čom by bola podľa vás – pre vás a pre deti situácia iná, keby sa napr. zakázalo, či silne odporúčalo deťom úlohy nedávať?
Adriana: Prečo by sa mali zakázať? Domáce úlohy sú predsa na to, aby sa učivo precvičilo. Osobne úlohy dávam len vtedy, keď je učivo náročné.
Gabriela: Ak by sa písanie domácich úloh striktne zakázalo, verím, že vo vyšších ročníkoch by sa to stretlo u detí s priaznivou odozvou. V mojej súčasnej triede by bolo dosť žiakov, ktorým by sa to nepáčilo a pýtali by si domáce úlohy aj napriek tomu. Momentálne mám veľkú radosť z toho, že si moji druháci nosia do školy vlastné knihy a počas prestávok čítajú. Nebol to žiaden príkaz, deti si postupne začali nosiť knihy. Nenútim ich počas prestávok čítať, samé rozhodujú, ako prestávku využijú. Bez čítania navyše ako čítame v škole, by nezvládli čítanie. Aj to je jedna z foriem utvrdzovania a precvičovania čítania.
Dana: Deti sú v dnešnej dobe všeobecne orientované „inými“ smermi, ako učením sa. Vidia, že i bez vzdelania sa dá „prospievať“ , takže už by ich nikto a nič nenútilo učiť sa. Mnohí chodia do školy len pre to, že to rodičia chcú.
Marta: Deti by mali by popoludní viac času na hru a iné aktivity, boli by ale ochudobnené o spomínané tvorivé projekty, ktoré si vyžadujú dlhší čas a samostatnú prácu. Učitelia – boli by sme viac motivovaní povzbudzovať deti k pozornosti na hodine a „držať si hodinu pohromade“ – teda nenechať sa vyrušiť od plánu; myslím však, že by to znamenalo aj o niečo menej prebratého/precvičeného učiva.
Ako vnímate diskusie či už odbornej verejnosti alebo rodičovskej na tému domácich úloh? Prečo podľa vás časť rodičov vníma domáce úlohy vyslovene negatívne?
Adriana: Rodičia sú dnes zaneprázdnení, nestíhajú, často nevedia, čo majú s úlohou robiť, nevedia dieťaťu pomôcť. Deti zase majú veľa krúžkov a potom sú obe skupiny, deti i rodičia v zbytočnom strese.
Gabriela: Chápem rodičov, že pri náročnej práci a časovej zaneprázdnenosti si sadnúť večer s dieťaťom, ktoré je unavené je náročné pre rodičov aj deti. Preto vítam, ak deti píšu domáce úlohy a precvičujú si učivo v školskom klube (je to aj jedna z povinných činností, ktorá by sa mala vykonávať v klube v spolupráci vychovávateľ- učiteľ ). Učiteľ upozorní napr. na nový pravopisný jav, prípadne matematickú operáciu, ktorú je potom vhodné v ŠKD precvičovať. Napísaná domáca úloha v klube, v skupine žiakov má inú výpovednú hodnotu pre učiteľa, ako úloha, napísaná trasľavým písmom doma, prípadne viackrát prepísaná.
Určite vás bude zaujímať: Čo sa deti učia v školskom klube a ako by to malo vyzerať s precvičovaním preberaného učiva.
Dana: Všade v zahraničí deti dostávajú domáce úlohy a zadania, dokonca aj viac ako u nás a robia si ich, sú samostatné…Rodičia sa proti úlohám ozývajú hlavne preto, že na deti nemajú čas a sami často nevedia, ako deťom pomôcť. Rozumní rodičia, keď vidia, že na dieťa nemajú čas alebo mu s daným predmetom nevedia pomôcť, nájdu mu doučovanie alebo niekoho, kto im pomôže.
Koľko úloh dávate deťom denne/týždenne vy?
Gabriela: Ja dávam domáce úlohy 3 – 4 krát do týždňa. V stredu nechávam deťom tzv. oddychový deň a v piatok dostávajú úlohy občas (napr. dnes – dokončiť text v Čitateľskom denníku, pričom väčšina žiakov úlohu splnila v škole ). Pravidelne – denne, dávam deťom čítať. Čítať z čítanky, časopisu, vlastnú knihu. Momentálne sa učíme odčitovať pod seba dvojciferné čísla s prechodom cez základ 10, vedieť správne podpísať číslice atď. Keby sme počítali len v škole, nestačilo by to na zapamätanie a potom utvrdenie postupu. Preto jav, ktorý sme sa učili na hodine, deti budú precvičovať aj doma (5 príkladov ).
Marta: Z literatúry som dávala úlohu cca raz týždenne (väčšinou napísať odpoveď na zadanú otázku, spravidla išlo o sformulovanie vlastného názoru, čo si vyžadovalo zamyslenie sa), zo slovenského jazyka som úlohy skôr dávala ako nedávala, ale snažila som sa, aby neboli dlhé. Zohľadňovala som aj prázdniny, víkendy a pod. (názor „budú prázdniny, budete mať dosť času na úlohy,“ je podľa mňa riadna hlúposť).
Adriana: Ako slovenčinárka dávam úlohy na 2. stupni podľa množstva a obtiažnosti učiva, niekedy ani jednu za týždeň, inokedy i 2x do týždňa. Zvyčajne je to gramatika. Ak vidím, že na hodine žiaci chápu, preskúšam individuálne väčšinu žiakov a úlohy na domov už nie je potrebná. Na 3. stupni je úloh málo, obvykle len naučiť sa na ústne skúšanie alebo priniesť nejaké pomôcky.
Dana: Zadávame projekty, prezentácie a cvičenia, podľa počtu vyučovacích hodín predmetu. Napr. ak sa cudzí jazyk učí 2 hodiny týždenne, tak na úlohu je obvykle 1 strana z učebnice – teda asi 3 cvičenia. Ak sa predmet učí v rozsahu 1 hodina týždenne napr. dejepis alebo OBN, tak úlohou sú 1-2 prezentácie za ½ rok.
(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Príspevok pri narodení dieťaťa 2024
OČR počas Vianoc
OČR (čo je ošetrovné, kto má nárok, aká je výška)
Vianočné vinše
mne sa paci ze maju deti ulohy.. asi by som nemala kazdy den chut len tak si sadnut aby som videla co robia a v com ma problemy.. tako sme obaja “nútení” si to pozrieť a poprecvičovať. len n základe známok sa nedá určiť či je všetko ok. a na margo krúžkov.. aj my sme ich ako deti mali, ale úlohy boli vzdy spravené