Povedz mi, kto ťa učí

Dnes som prvý raz videla novú pani učiteľku našej čerstvej štvrtáčky. Po včerajšom chaotickom reporte, kedy som sa dozvedela len to, že je skôr guľatá, staršia, tichšia a ryšavá, som o moc múdrejšia nebola. Dnešný deň mi priniesol z jedného pohľadu viac, ako som si myslela a možno aj očakávala.

Vysvitlo, že pravda je len tá, že je mierne plná a má na ryšavo zafarbené vlasy. Všetko ostatné predčilo moje očakávania, hlavne po tom, čo som minulý školský rok pre istotu a zachovanie vnútorného duševného zdravia (svojho, no mám pocit, že aj zdravia bývalej pani učiteľky) návštevy školy a vyzdvihovanie mojich ratolestí (čo nám obojstranne napriek tomu, že už nie sú malí, robilo radosť) obmedzila na minimálne minimum.

Teraz ma na lavičke dlhej chodby upútala na prvý kuk: sedela tam s dievčatkom, ktoré prelievalo krokodílie slzy a snažila sa ho tak upokojiť v objatí, ako som to už dávno v škole nevidela. Dostala ma. Ako ma zbadala – napriek tomu, že Dorka odfujazdila do šatne – okamžite sa postavila, usmiala, podala mi ruku, predstavila sa a veľmi príjemným spôsobom mi podala všetky základné informácie k nešťastnému papieru, s ktorým Dorota pochodovala včera od obeda do večera a recitovala ho pomaly naspamäť ako mantru, bez ktorej neradno žiť a v škole zajtra byť. (Pre upokojenie – bol to zoznam učebných pomôcok.) Keby som nestála v škole, cítila by som sa ako na príjemnom pokeci s kamoškou.

Príliš veľké ideály?

Priznávam, že rok učenia mám za sebou aj ja, hoci ešte z čias slobodných, takže trošku som mala možnosť vyskúšať, aké to je. Napriek tomu stále hovorím, že učiteľ nie je len ten, kto vyštuduje pedagogickú fakultu – a o motivácii často možno teraz polemizovať, keď sa tvrdí, že túto školu urobí aj totál blb. Byť učiteľom pre mňa – a myslím, že aj pre deti – znamená oveľa viac, ako podávanie informácií podľa príslušného predmetu, vzdelávacieho plánu a veku detí. Učiteľ je oveľa viac, ako len prenosné médium či kvázi nejaká prepájacia šnúra, ktorou sa dostanú informácie z jednej strany brehu na druhú.

Nakoniec: dobre si zalovte v pamäti – ktorých učiteľov ste mali radi a ktorí vám – napriek inému spoločenskému zriadeniu a iným výchovným metódam, plánom a ja neviem čomu – liezli na nervy. Dodnes veľmi dobre spomínam na našu veľmi prísnu nemčinárku zo základnej školy, ktorej sme sa tak trochu báli iba preto, že mala postavenú latku, ktorú sme mali po nemecky preskočiť, veľmi vysoko. Ale to bola jediná vec, ktorej sme sa mohli u nej obávať. Lebo inak to bola skvelá baba a jej odchod sme svorne oplakali. Iné to bolo v prípade našej – ach – triednej… pravdu povediac, hanbili sme sa za ňu, za jej prejav, správanie, afekty, oblečenie… a to málokto tušil, čo sme si s ňou užili ako trieda za dverami učebne.

Ja viem, byť učiteľom je dnes ťažká vec… má byť nielen vzdelaný a stále rásť, ale ešte k tomu musí byť iniciatívny, mať zmysel pre humor, poznať, čím decká žijú, vedieť skvele komunikovať s troma líniami kolegovia – deti – rodičia, byť nápaditý a inovatívny, nebáť sa prejaviť svoj názor a na druhej strane rešpektovať názor iných.. jednoducho musí byť osobnosť. Koľko takých je na našich školách?

No na dôvažok – čo považujem za alchýmiu učiteľa pri pozorovaní tých, ktorých som mala rada ja a ktorých majú radi naše deti: učiteľ si musí vedieť deti „kúpiť“, musia byť jeho a musia o ňom hovoriť v dobrom, napriek tomu, že niektoré veci budú pre nich náročné a budú musieť zabrať.

Existujú

Nemusíte hltať blogy Dávida Králika, aby ste mali pocit, že takí učitelia ešte existujú. Sú na každej škole, aj keď len o malej vzorke z nich sa dá povedať, že sú to učitelia, ktorí svoje povolanie majú ako životné poslanie a to, že sú a že to robia, je jeden neuveriteľný zázrak. Aj my máme takých: malú, šťúplu prvácku učiteľku, ktorej zástup ctiteľov ju dávno prerástol čo do výšky, ale neskonalá láska k nej pri akomkoľvek stretnutí kdekoľvek je priam neuveriteľná… a tiež učiteľa geografie, o ktorom všetky deti hovoria: „náš pán učiteľ“ takým tónom, že vôbec netreba robiť porovnávajúci rating osobnosti obyčajného učiteľa zemepisu a ústavou cteného prezidenta…

A tak sa teším, že existujú a že ich naše deti vidia, zažijú a učia sa od nich. Nie len písmenká a mapy, ale aj schopnosť byť človekom s veľkým „Č“.