Obaly, ktoré vydržia na učebniciach a zošitoch tak týždeň, by už mali byť zapísané do knihy rekordov školáka. Somárske uši, kedysi hanba, sú dnes bežnou súčasťou „výbavy“ mnohých žiakov. Fľaky, škrtance, trhance, nečitateľné písmo, večne chýbajúce pomôcky a žiacka knižka, pokiaľ nie je internetová, tak si o to priam žobre… Kto to nemá, nech sa prihlási!
Žiadne biele vrany
Ak nemáte možnosť a dôvod zdvihnúť ruku, že je všetko ok, nebuďte v depresii. Môj minisociologický prieskum cez škálu rodičov a učiteľov priniesol veľmi zaujímavé zistenia, a určite mnohé prekvapujúce veci.
Minimálne v tom, že hoci rodičovské snahy viesť dieťa k nejakému systému existujú vo väčšine rodín, s postupujúcim vekom detí, zvlášť v puberte – čo znamená druhý stupeň základnej školy a hlavne stredná – je to ako boj s veternými mlynmi. Najkrajšie to zhodnotila učiteľka Janka, ktorú majú radi deti aj rodičia: „Vlastné deti mám dva extrémy: babu, ktorá sa vyžíva v poriadku a tým dráždi ešte zväčšujúci sa odstup od brata. Ten nepotrebuje knihy, zošity a takmer nič.“
Takže poďme sa na problém pozrieť z hľadiska všetkých možných faktorov:
Vek a systém v školskej taške
Nástup do základnej školy je zlom, ktorý dieťa určite poznačí – a ako zhodnotila Hana, od začiatku treba nasadiť režim a trvať na poriadku. Priznala sa, že bola na svoje deti prísna, aby dosiahla určitý štandard v poriadku v školských veciach a nemusela ich kontrolovať až do maturity. Deti dostali odkladací šanón na nepotrebné zošity a učebnice, kvalitné obaly, ktoré ak bolo treba, prilepila aj lepiacou páskou. Rovnako v pohode je aj Mária so svojimi školákmi. Žiadny neporiadok ani výroba penicilínu zo zabudnutých desiat v skrini, ako to zažíva jej kamoška.
Horšie to je s tými, ktorí už majú deti väčšie. Typický leháro systém sa prenesie aj do školských vecí a je to na odstrel. Láska ku chaosu je neporovnateľne väčšia ako akékoľvek dovtedy vštepované zásady.
Školské pomôcky, zošity, knihy
Na začiatku školského roku nás to stojí nemálo peňazí – všetko zabaliť, vybaviť pastelkami a kružidlami, pravítkami a ceruzkami. Marika hovorí: „Každý rok na začiatku nakúpim obaly, obaľujeme zošity, ja sa z toho teším, aké sú pekne obalené a postupne sa tie obaly z tých zošitov strácajú – niekedy mám dojem, že asi kupujem také, ktoré po istom čase miznú.“ Nie je to takto len na západnom Slovensku – Adriana na východnom už pomaly na obaly, okraje a úpravu rezignovala. Vytočia ju len synove poznámky z troch predmetov v jednom zošite. „Vytrhávam, (syn 17) prepisuje. Ale keďže sa to pravidelne opakuje, uvedomujem si stále viac, že tu už veľa nezmením. Nič si pritom nevyčítam, urobila som v tejto veci maximum čo sa dalo, viedla som ho k poriadku od prvej triedy …“
Postrácané perá, pastelky a kadečo…
vrátane polámaných pravouhlých trojuholníkov tiež nie sú nič moc. Mary dokonca tvrdí, že jej synáčik z filantropickej lásky darúva pastelky tým spolužiakom, ktorým sa zapáčia, čo je ešte ten lepší prípad. Horší je prípad mojej dcéry, ktorá povie: „Ja som tú ceruzku mala!“ Z peračníka, (och, aký honosný názov má čosi, čo kedysi malo na sebe ružové disney princezné, teraz zmapované vytečenou atramentovou náplňou a vlastnou výtvarnou tvorbou), však s hanbou vyliezajú len dokaličené, ešte dobre že kvalitné hrubé trojhranné pastelky a ošklbané perá.
Niektoré mamy si už povedia, že načo to riešiť. Počarbané obaly, peračníky, vysypané učebnice, nepoužívané dosky na zošity a knihy, písanie bez okrajov totiž často podporujú paradoxne aj tí, ktorí by mali stáť na našej strane barikády.
Ako to teda vidia učitelia?
Naše vzdelávacie zložky trvajú na tom, aby v zošitoch bolo vždy napísané okrem dátumu aj zadanie alebo nadpis. Na prvom stupni učiteľky trvajú na zastrúhaných ceruzkách a pripravených „písadlách“, pani učiteľka Janka to vyriešila maxistrúhadlom priamo v škole, kde si deti cez prestávku samé strúhajú, čo treba. Nakoniec, všetko majú poruke: „Máme v škole nádoby na perá, zaberú menej miesta a rýchlejšie sa z neho povyberajú potrebné veci. Nemusia mať v hlave ceruzky, strúhadlá, perá, farbičky, kružidlá. Majú to v škole. Deti sa naučia postarať o svoje veci, v škole si cez prestávku strúhajú ceruzky samé, aspoň nelietajú po triede. Doma by to bolo na rodičoch. Aj tým sa učia samostatnosti.“ Rovnako je to aj s učebnicami a zošitmi – putujú po vyučovaní do školských šanónov, domov berú len pracovné zošity na náhľad rodičom, úlohy si robia v škole.
Skúsená učiteľka Soňa s 30-ročnou praxou hovorí však aj o tom, že zvýšený problém s poriadkom v školských veciach súvisí aj s nárastom dysfunkcií – aj deti s problémom, aj deti bez neho však potrebujú podľa nej vedenie zo strany učiteľa aj rodiča a mierny nátlak, aby robili, čo majú – pretože poriadok a vzťah k nemu je viac vecou výchovy ako dedičnosti. S úpravou zošitov problém nerobí – majú byť upravené zvonku, to znamená dobre obalené a označené – vo vnútri už na tom nebazíruje: „… ich funkcia spočíva v tom, aby si deti NACVIČILI niečo /písmená, číslice, počítanie,…/ vôbec mi teda neprekáža, keď deti v nich škrtajú a prepisujú,… Je to predsa súčasť nácviku! Ale keby si do písanky začali kresliť to, čo nie je predmetom učenia, to by už nebolo v poriadku.“ Aj táto pani učiteľka však vraví, že deťom (teda toto sa týka môjho synátora) býva niekedy jedno, ako a na čom píšu – v pohode tak, že pod zošitom je otvorený peračník a na zošite pastelky…
Stredná škola však prináša inú kávu: o tom by vedela rozprávať Veronika ako stredoškolská učiteľka: „Študenti na SŠ si s úpravou nerobia žiadnu vedu, a moje hlasivky si teda šetrím na dôležitejšie momenty v živote triedy. 🙂 Na čo som však alergická, je robenie si poznámok do KNIHY! A milé maminy, či je to kniha Vami kúpená, či zakúpená školou, kniha informuje a má byť prehľadná, preto tam žiadne poznámočky (a už vôbec nie kresbičky) nepatria.“
No pravdou je, že Veronika je skôr výnimka, ako bežný priemer v požiadavkách učiteľov – lebo poväčšine učitelia na strednej neočakávajú ani okraje, ani úpravu… teda, len keď horí a keď už je to fakt donebavolajúce. To už je však z vlastnej iniciatívy a inokedy sa radšej, milí rodičia, do tých zošitov a tašiek ani nedívajte. No a viete o tom, že žiacka knižka je úradný dokument a môže stáť vaše dieťa riaditeľský koberec? Jednu vec však sme ako bonus získali – Veronika sa po prieskume nám, rodičom, ospravedlnila – mala pocit, že to máme na háku a hľa – však my bojujeme tiež!
Na život a na smrť
Až takto – a nie je nám neporiadok a tým sústavné riešenie nových obalov, zošitov, pravítok, pasteliek, ceruziek a pier jedno ani čo do peňaženky, ani čo do systému. Niektoré maminy už mávnu rukou, iné, ako Marika, vytiahnu kábel z počítačov – dobrý trik! – a nedonesú ho a počítače deťom nespojazdnia, kým nie je poriadok . Ja to z času na čas, to jest minimálne raz za dva týždne, jednoducho u mojich dvoch exemplárov najmenej poriadkumilovných otočím hore nohami s rozopnutým zipsom za poplašného revu. (Len som zistila, že lepšie je to robiť na balkóne v lete kvôli aróme). Zvyšku stačí už pohroziť a urobiť deratizáciu len na polroku a na konci.
Zásobáreň dobrých rád
V poriadkumilovnej škole Maryných detí v Rakúsku to vzali útokom: zošity a knihy sú obalené povinne, majú mať každé svoju farbu obalu a ešte majú byť každé osobitne vložené v plastových doskách. Takto napríklad dobre aj učitelia rozlíšia podľa farby zošity na domáce úlohy. Výsledkom týchto pevných obalov sú staré zošity ako nové bez somárskych uší.
Skúste sa dohodnúť s učiteľkou, aby si aspoň časť kníh a zošitov mohli deti nechávať v škole, taktiež písacie a rysovacie potreby, pokiaľ ich nebudú potrebovať na domáce úlohy. Jeden šanón a jedna krabica topánok stoja menej, ako večne nakupované pomôcky.
Stratené veci netolerovať. Hana jednoducho vyhlásila stratám vojnu: a tak jej chlapci vedia, že ak niečo stratia, tak si to budú musieť zaplatiť zo svojho vreckového – tým pádom sú si vedomí, že si za našetrené peniažky kúpia podstatne menej kvôli svojej nepozornosti. Samozrejme, inak sa rieši poškodenie či vypísanie pera.
Stanovte si jasné pravidlá hry: teda pravidelný záznam dátumu, okraje – ak treba, nadpis cvičenia či domácej úlohy. Písmo sa musí dať čítať – ak nie, treba to riešiť trebárs aj tým prepisovaním.
Dúfame, že sme vám aspoň trošku uľavili a pomohli, aj keď asi poriadok v školskej taške teraz o moc lepší nie je. A tak medzi rečou, čo by ste povedali, keby stredoškolská učiteľka po vašom súhlase vytrhla školákovi ten šalát zo zošita a poslala by ho prepisovať?
Za pomoci a zdieľania mnohých rodičov a učiteľov spracovala Mária Kohutiarová.
problem je v ucebniciach bez poriadnej vazby ,ktore sa hned rozpadavaju a v obaloch ,ktore vobec nedrzia, pokial clovek nekupi specialne hrube megadrahe ,aby uchranil statnu ucebnicu,ktora je nanic uz po prvom tyzdni , ak sa maju ucebnice pouzivat viac rokov, treba sa vratit k tvrdej vazbe
Tak neviem, ci mam prilis male deti, ale ziadne somarske usi, ziadne rozplestene hrusky v sk. taske, zaidne vysypavanie tasky na zem – udrzuju si veci realtivne bezproblemovo a samostatne.
A pobavila ma hlaska pani ucitelky o znaceni si do kniziek. Do kde do kelu zase berie tu drzost podat taketo vyhlaseni … mile maminky … bla bla bla … ja som si vzdy poznamky do ucebnic robila, dokonca viacfarebne, lepsie sa mi v tom orientovalo, Pokial je ta kniha moja, resp dietatova, tak mu nikto do toho nema co hovorit a ked sa mu z knihy – skript s poznamkami a obraztokmi uci lepsie, tak nech si ich tam ma.
“Hana jednoducho vyhlásila stratám vojnu: a tak jej chlapci vedia, že ak niečo stratia, tak si to budú musieť zaplatiť zo svojho vreckového”
Presne toto som zaviedla aj ja. A konecne sa prestali veci “samé” strácať.
A k tým knihám, nuž čo dodať.. p. uč. je zrejme stará škola. Najlepšie sa učí, keď si každý sám vyznačí, čo je dôležité, čo si má problém zapamať, musí si ešte zopakovať a podobne. Vedieť rozumne označovať a používať farby na označenie, považujem za dôležitú kompetenciu pri samostatnom učení.
.. som učiteľka…