Bryndzové pirohy

Tradičné bryndzové pirohy nemusia byť vôbec náročným receptom. Skúste si ich pripraviť doma zo zemiakového cesta so smotanou a slaninkou.

Jednoduchý recept na lahodné zemiakovo-bryndzové pirohy, nech sa páči:

Suroviny:

• 1 kg zemiakov
• 300 g hrubej múky
• 1 vajce K-Z lásky k tradícii
• 250 g ovčej bryndze K-Z lásky k tradícii
• 500 g údenej slaniny
• kyslá smotana 16 % K-Z lásky k tradícii
• kôpor / pažítka
• soľ

Postup:

Zemiaky uvaríme v šupke, necháme vychladnúť a ošúpeme.

Očistené zemiaky postrúhame na jemnom struháku alebo pretlačíme. Asi z 200 g zemiakov urobíme plnku tak, že ich zmiešame s bryndzou. Zo zvyšných zemiakov urobíme cesto.

Pridáme k nim múku, vajce, soľ a spolu vypracujeme. Cesto vyvaľkáme na pomúčenej doske a pokrájame ho na štvorce. Na každý dáme kôpku bryndzovej plnky, preložíme na polovicu a okraje postláčame, aby sa zlepili.

Pirohy povkladáme do vriacej slanej vody a uvaríme.

Keď vyplávajú na povrch, dáme ich do misky a prelejeme rozškvarenou slaninou. Pri servírovaní dáme navrch kyslú smotanu a posypeme posekaným kôprom alebo pažítkou. Podávame s mliekom.

♥ Kým sa vám pirohy uvaria, prečítajte si niečo k našej tradícii:

Chute zo salaša

Letná turistika vedie často len tak popod les, cez údolia a stráne. Ešte pár rokov dozadu sme ako turisti radi a cielene zamierili k salašu. Áno, už to nebola drevená kolibka z filmu, len jednoduchá maringotka. Ale bača v nej bol na návštevníkov pripravený.

Žinčica, mäkký syr aj suchý, dobre vyúdený oštiepok. Mohli sme ochutnať na mieste aj kúpiť na doma. Dnes už ovečky pozorujeme skôr len z cesty autom, belejú sa na zelenej lúke ako malé kôpky vlny. A v kolibe už nenúka bryndzu bača, ale pirohy či halušky z nej varí šéfkuchár so svojou partou.

Ovečka belička

Sprevádza ľudstvo od nepamäti. Hovorí sa o nej ako o zvierati, čo má mnohoraký úžitok. Od obdobia Veľkej Moravy bolo u nás ovčiarstvo podstatnou súčasťou poľnohospodárstva. Z oviec sa získavala vlna, kože, mäso i mlieko. Ich chov bol úzko spätý s pestovaním plodín. Pôda, ktorá ležala úhorom, sa hnojila košarovaním. Teda ovčím trusom tak, že sa pravidelne prekladal košiar, do ktorého sa ovce zatvárali.

V stredoveku bol takto rozšírený chov oviec v nížinách. Ovce sa pásli v stádach pod dozorom pastierov od jari do jesene. Bežným druhom ovce bola birka, birča, teda poľná ovca s krátkou vlnou. Ovčie plemeno merina sa k nám dostalo až v 18. storočí a súviselo so zvýšeným záujmom o kvalitnú ovčiu vlnu.

Valašky

Od 15. storočia k nám z Balkánu cez Karpaty preniká tzv. valaská kolonizácia. Noví obyvatelia osídľujú najmä horské, ťažko prístupné oblasti, začínajú ich obrábať a meniť na osady a dediny. Spolu s nimi sa k nám dostáva ovca valaška, ktorej pasienky sú vo vyšších horských polohách a tým sa mení sa aj celý systém chovu na salašnícky. Okrem vlny a mäsa sa salašníctvo zameriavalo predovšetkým na produkciu mlieka a výrobu ovčích syrov. 

Hlavným pastierom bol bača. Organizoval hospodárenie na salaši, zodpovedal za chov oviec aj za produkciu mlieka, musel vedieť pomôcť chorým či raneným ovciam. Ľudia z dediny sa na neho často obracali ako na liečiteľa, keď im ochoreli domáce zvieratá, či aj ak trápili neduhy ich samých.  

Ovčí zdych

Ovčiarstvo a pastierstvo malo výrazný vplyv na našu kultúru. Vmiesilo sa do ľudových tradícií, do sviatočných zvykov počas roka, do odevu, výtvarného umenia, hudby, piesní a tancov.

Málo známym, no rozhodne pozoruhodným je archaický tanec ovčí zdych. Bol to rituálny tanec, pri ktorom bača imitoval skon ovce a jej následné znovuzrodenie. Sprevádzali ho gajdy, ktoré hrali najskôr smutnú ťahavú melódiu. Počas nej bača padol na zem, zmietal sa v kŕčoch a spínal sa ako umierajúca ovca. Keď gajdoš zahral rezko, bača vyskočil a zatancoval odzemok, čo znamenalo, že ovca obživla.

Chute zo salaša

Ak ovčiarstvo ovplyvnilo naše tradície, celkom isto to platí o našej strave a kuchyni. Nadojené mlieko sa pilo surové, no ako vedľajší produkt získaný pri výrobe syrov sa pila srvátka či, keď sa tá prevarila, stala sa z nej žinčica. Pili ju pastieri na salaši a na záver týždňa ju ponúkli gazdom, keď si prišli pre svoj prídel syra. Žinčica sa pila nielen od smädu, ale aj ako účinný liek pri pľúcnych a žalúdočných chorobách.

Údené parené

Svojim typickým vajcovitým tvarom a údenou chuťou je známy oštiepok. Vyrábal sa na salaši pomerne zložitým spôsobom. Z čerstvého syra sa najskôr vytlačila srvátka, sformoval sa do hrudky, ktorá sa sparila vo vriacej vode a vtlačila do formy. Na niekoľko hodín sa nechal močiť v prevarenej slanej vode a po vybratí sa na lyku zavesil v zadnej časti koliby , kde sa niekoľko dní údil.

Výroba parenice si tiež vyžadovala zručnosť a čas. Syr sa najskôr vymiesil, nechal sa skysnúť v plátennom vrecku na teplom mieste za vatrou a ďalej sa paril v horúcej vode, máčal v rôsole, miesil, vyťahoval do dlhých pásov, ktoré sa nakoniec skrúcali do valčekov a preväzovali syrovou niťou.

Najznámejším ovčím syrom je bryndza

Je to vlastne zrejúci ovčí syr konzervovaný soľou a vyrábali si ju ľudia doma. Keď si zo salaša doniesli vykysnutý čerstvý hrudkovitý syr, nechali ho ešte vyzrieť. Hrudku potom vymiesili so soľou na kašovitú hmotu a natlačili do drevenej gelety, ktorú uchovávali zakrytú na chladnom suchom mieste.

Surová bryndza sa jedla s chlebom, dochutená cibuľou. Piekli sa z nej posúchy, zaprávala sa do pučených zemiakov ako fučka. Mrvila sa na uvarené halušky a rezance, ktoré chutili s usmaženou cibuľkou alebo slaninkou. A samozrejme, obľúbená bola ako plnka do pirohov. Boli sýte a preto sa podávali ako samostatné jedlo počas poľných prác, ale aj na nedeľný obed.