Ovsené hrudky

Hľadáte rýchly a zdravý recept? Ovsené hrudky z ovsených vločiek a celozrnnej ražnej múky sú zdravou verziou cookies (sušienky). Chrumkavé ovsené sušienky s mandľami potešia veľkých i malých, ako drobný koláčik ku káve, či na cesty do auta.

Ak máte chuť na drobný koláč s vločkami a džemom, ste tu správne.

 

Suroviny

Na cesto:

200 g    celozrnnej ražnej múky
160 g    hnedého trstinového cukru
160 g    jemných ovsených vločiek
200 g    masla K-Z lásky k tradícii
100 g    najemno nasekaných mandlí (nie pomletých)
1  vajce K-Z lásky k tradícii
postrúhaná kôra z 1 citróna
1 kl sódy bikarbóny
štipka soli

Na vrch:

domáci pikantný džem

 

Postup:

V miske si zmiešame najskôr všetky sypké suroviny, pridáme k nim zmäknuté maslo, vajíčko a spolu všetko zmiesime rukou na kompaktné cesto.

Z cesta formujeme malé hrudky (rukou vygúľané guľky mierne stlačíme) a poukladáme na plech vystlatý papierom na pečenie. Na vrch každej hrudky urobíme opakom varešky jamku, do ktorej dáme trochu džemu.

Pečieme v rúre vyhriatej na 250 °C cca 10 – 12 minút. Po vybratí z rúry necháme vychladnúť a podávame.

Malé ovsené koláčiky

Tieto malé ovsené koláčiky sú vhodné na raňajky či desiatu, fajn sú ako niečo drobné sladké ku káve, ľahko sa so sebou dajú vziať ako sušienky na výlet, do hôr, na kúpalisko aj zabaliť deťom do tábora alebo na ihrisko.

Z jednej dávky vyjde cca 45 ovsených hrudiek.

♥ Kým sa vám ovsené hrudky upečú, prečítajte si niečo k našej tradícii:

Žatva

Sedíme u babky na dvore, poza humno vidno v diaľke veľké družstevné stroje, za ktorými sa práši. Počúvame ich klepot a dedko uznanlivo prikyvuje: „Už je žatva.“ To sú obrazy, ktoré tvorili časť mojich detských prázdnin. Teraz, keď cestujeme Slovenskom a pozorujem z auta zlaté lány polí, z ktorých postupne po pásoch ukrajuje kombajn, hovorím deťom s nostalgiou v hlase: „Žatva sa začala.“ A dodám: „…žatva je veľká vec.“

Žatva bola v minulosti naozaj veľká vec

Bola vyvrcholením celoročnej snahy hospodárov. Niekde sa začalo žať už koncom júna, inde sa žatva potiahla až k začiatku septembra. Plnosť klasov závisela od počasia v priebehu celého roku, od typu plodiny, od klímy v tom-ktorom kraji. Žatvu bolo treba správne načasovať a sústrediť na ňu pracovné sily. Touto udalosťou žila celá rodina i dedina. Navzájom si vypomohli príbuzní aj susedia, väčšie gazdovstvá si pomocníkov najímali.

Na starých obrazoch vídame žať ženy – žnice. Zohnuté odrezávali kosákom celé steblá nízko pri zemi.  Neskôr sa rozšírilo kosenie obilia kosou, čo bola práca mužov – žencov. Ženy za nimi obilie hrsťovali a zväzovali do snopov, tie sa ukladali do väčších kôp či na ostrvy, aby obilie preschlo a mohlo sa zvážať do stodôl.

Radosť z úrody, modlitby i povery

Žatva bola skutočne jedna z najvážnejších a najdôležitejších udalostí hospodárskeho roka. Jej začiatok sa preto neobišiel bez ďakovných modlitieb a prosieb o požehnanie. V obyčajoch sprevádzajúcich žatevné práce sa zrkadlí radosť z novej úrody, ale aj snaha zabezpečiť si dostatok obilia v ďalšom roku. A tiež želanie, aby žatva prebehla hladko, počasie zbere úrody prialo a aby boli poľní robotníci v dobrej kondícii.

Žnice si zvykli oväzovať driek povrieslom, aby ich počas žatvy nebolel. Alebo povrieslom omotali ovocné stromy, aby na ne preniesli bolesti krížov. Ak položili na zem hrable, vždy ostrými hrotmi dolu, aby neprepichli oblaky a neprišla búrka. Deti mali za úlohu zariekať dážď, v riekankách mu núkali koláče a pagáče, len aby ešte nepršalo, kým nebude žitko pod strechou. A keď sa zvážalo do stodoly, mali byť všetci na voze potichu, aby myši nepočuli, kam s ním idú.

Idú ženci z polí, prestierajte stoly

Práce sa zvezením žita do dvora ešte neskončili. Zrno bolo treba z klasov vymlátiť, čo sa robilo najčastejšie cepmi. Aj to bola ťažká práca, pre mlatcov gazdiná nachystala vždy výdatné raňajky aj obed a keďže sa pri mlátení prášilo, gazda nezabúdal nalievať. Niekde ku mlatbe používali dobytok, ktorý priviazaný o drevenú žrď chodil dookola mlatoviska a tak zrno z klasov vydupával. V 20. storočí sa postupne začali používať strojové mláťačky.

Veniec z poľného kvíti, žita, ovsa a jačmeňa vitý

Koniec žatvy sa slávil dožinkami. Žnice uvili veniec, do ktorého zaviazali z každého druhu zožatého obilia a ozdobili ho poľnými či papierovými kvetmi. Ženci veniec slávnostne odovzdali hospodárovi , želajúc mu prosperitu, zdravie a spokojný rodinný život. Vtipne aj vážne vyjadrili svoju radosť z odvedenej práce a pobádali ho, že si za ňu zaslúžia odmenu.

Tú dostali. Od gazdu okrem dohodnutej pláce aj oldomáš. A gazdiná sa takisto ponáhľala, aby z novej múky napiekla chlieb aj koláče. Pečivo, či dokonca uvarené pirohy a rezance nosila gazdiná tiež susedom a známym. Vyjadrovala tým želanie, aby mali po celý rok prebytok.

Žito, žitko, žitečko

Aj takto naši predkovia nazývali obilie a v názve je vyjadrené, ako dôležité bolo pre ich život. Takisto zbožie, ako niečo, čo dostali od Boha. Je to tak, obilninám patrí v celej histórii pestovania plodín najvýznamnejšie postavenie. Z tých tradičných je nám už prakticky neznámy tenkeľ. Takisto pohánka či proso ustúpili v 20. storočí iným druhom obilia.

Naopak, rozšírilo sa pestovanie pšenice. Pre svoju náročnosť ju v minulosti pestovali najmä na veľkostatkoch a z jej múky sa pieklo pečivo a koláče. Menej náročnou bola raž a preto sa u nás stala hlavným chlebovým obilím. Ovos bol dôležitou krmovinou, ale v horských oblastiach sa pre nedostatok iných obilnín pestoval aj ako chlebovina. Podobne jačmeň, ale ten sa stal dôležitým aj v sladovníckom priemysle.

Návrat k tradičnému, návrat k zdravšiemu

Obilniny tvorili základnú zložku stravy, len spôsob ich spracovania bol rôzny. Za najstarší pokrm považujeme pražmo, ktoré sa pripravovalo pražením obilných zŕn. Inak sa zrno spracovávalo na krúpy alebo mlelo na múku. Z nich sa varili kaše, rôzne druhy cestovín, pridávali sa do nákypov alebo ako závarka do polievok. Múka tvorila základnú surovinu pri pečení placiek, posúchov, chleba a koláčov.

Práve koláče a pečivo z jemnej bielej múky, ktoré boli kedysi len výnimočnou fajnovosťou, sa dostávalo na naše stoly čoraz častejšie, až sa postupne stalo úplne bežným. No nutriční špecialisti dvíhajú varovný prst a ľudia sa vo svojej kuchyni obzerajú po zdravšej alternatíve. Miesto na tanieri tak opäť dostávajú tradičné recepty aj potraviny. Celkom určite sa z nich dá variť a piecť nielen zdravo, ale aj chutne. Tieto ovsené hrudky sú toho dôkazom.