Svieža letná papriková nátierka

Máte chuť na čerstvú pomazánku na chlieb alebo hrianky? Papriková pomazánka z tvarohu a smotanovej nátierky je výborná ako zdravé raňajky a ľahká večera.

Pripravili sme pre vás rýchly recept zo zelenej papriky, ktorý sa skladá len z 5 surovín. 

Suroviny:

• 250 g tvaroh 38 % K-Z Lásky k tradícii
• 200 g (1 kelímok) smotanovej nátierky natur 31 % K-Z lásky k tradícii
• 2 vajcia K-Z lásky k tradícii
• 1-2 zelené hrubostenné papriky
• 2 šalotky
• soľ

Postup:

Vajíčka uvaríme natvrdo a necháme vychladnúť. Olúpeme.

Zelenú papriku umyjeme, zbavíme jadrovníka a nadrobno nakrájame.

Šalotku nakrájame na drobné kocky.

Tvaroh so smotanovou nátierkou vymiešame dohladka, do masy najemno nastrúhame uvarené vajíčka, podľa chuti soľ a opäť zmiešame.

Na záver pridáme pokrájanú papriku a šalotku a všetko spolu zľahka premiešame.

Nátierku podávame s chlebom a čerstvou zeleninou.

Nátierka chutí výborne hneď čerstvá, ale môže sa spraviť aj trochu dopredu a máte tak nachystané zdravé raňajky, ľahkú večeru alebo pohostenie pre návštevu.

♥ Pri príprave sviežej nátierky si prečítajte niečo k našej tradícii:

Zelenina a zeleninové jedlá. Ako sa k nám dostali na stôl?

Aj vy si s chuťou zahryznete do chrumkavej mrkvy či šťavnatej rajčiny? Ani vy sa neviete nabažiť tých osviežujúcich chutí, keď si zo šalátovej misy naberáte kúsky rôznofarebnej zeleniny? Aj vy milujete tú vôňu, keď si narýchlo na cibuľke zdusíte to, čo záhrada práve dala?

V lete má čerstvá zelenina svoju sezónu. A výhodou mnohých druhov je, že si ich môžeme zamraziť, naložiť, zavariť či uskladniť aj na zimu. Tak, ako naši predkovia.

Od zberu po pestovanie

Predskokanom pestovania zeleniny bol zber divo rastúcich jedlých plodín. Ľudia od nepamäti zbierali korienky, hľuzy, cibule, rôzne listy, vlastne to všetko, čo v rôznej podobe poznáme aj dnes. U Slovanom malo pestovanie jedlých plodín pomerne široký rozsah a koncom stredoveku už bola zelenina bežnou potravinou.

Najskôr sa pestovala v kláštoroch a šľachtických záhradách a práve tu zavádzali aj pestovanie nových či luxusných plodín. V mestách boli zeleninové záhrady súčasťou majetku mešťanov. V ľudových vrstvách sa spočiatku zelenina pestovala len v malých výmerách pri domoch, v tzv. kuchynských záhradách. Zelenina z vlastnej záhrady sa tak stala pre ľudí prístupnou a lacnou zložkou potravy.

Časopisy pre záhradkárov?

Od konca 18. storočia sa téme záhradníčenia a pestovaniu zeleniny venovali rôzne spolky a osvetu prostredníctvom náučných článkov prinášala tlač. Časopisy Týdeník a Obzor uverejňovali praktické rady, ako mať dobrú úrodu plodín, ako zabezpečiť jej kvalitu a takisto o dôležitosti zeleniny, ktorá ako zdroj vitamínov pomáha udržiavať si zdravie a predchádzať chorobám.

Ženská práca

Pestovanie zeleniny bolo náročnejšie ako pestovanie obilia, no napriek tomu sa až do polovice 20. storočia všetky práce okolo nej vykonávali ručne. Motyky, rýle, hrable, väčšinou v rukách žien. Aj zdĺhavé pletie zvykli posediačky robiť staršie ženy. V ľudovom prostredí sa tradične najviac pestovala kapusta, repa, strukoviny, zemiaky, cibuľa a koreňová zelenina. Postupne k nám prenikali importované druhy a stali sa súčasťou našich, dnes už tradičných jedál.

Nech sa páči, kúpte!

Pre vlastnú spotrebu si ich ľudia pestovali v záhradách, no v úrodných oblastiach sa zelenina pestovala na väčších pozemkoch aj na predaj. Plnili sa ňou stánky na trhoch v mestách a je to tak dodnes. Trhoviská majú svoje čaro, miešajú sa na nich rôzne vône, chute aj dialekty. Vrava nakupujúcich aj vyvolávanie predávajúcich: „…nech sa páči, mladá pani, čerstvé, ochutnajte, kúpte!“

Na Žitnom ostrove sa darilo mrkve, cibuli a cesnaku. Záhorské zeleninárky zásobovali svojou zeleninou trhy v Bratislave aj Viedni a dodnes je južná časť Záhoria známa svojou vychýrenou kapustou. Sever Slovenska zas zemiakmi a strukovinami. Oblasti na slovensko-maďarskom pomedzí majú úrodné polia obsypané dyňami, uhorkami, paradajkami a paprikami. Aj dnes sa môžeme cestou juhom pristaviť a kúpiť niečo od pestovateľov priamo „z dvora“.

Pomaly do komory, rýchlo na stôl

Každodenná strava našich predkov bola jednoduchá a úsporná, ale mala zasýtiť. Veľké hrnce pre veľkú rodinu bolo treba naplniť rýchlo, aby nestála ostatná robota. Ale čo do nich? No to, čo rástlo v záhrade a čo sa urodilo na poli. Okrem múčnych a zemiakových jedál to boli práve jedlá zo zeleniny.

Z koreňovej to bola najmä mrkva, petržlen, zeler a kvaka, neskôr kaleráb. Z nich sa pripravovali polievky. Cibuľa, cesnak a chren slúžili skôr ako korenina. Kapusta sa pripravovala na slano aj na sladko, do koláčov, do posúchov, k cestovinám aj mäsu. Zo zelených listov, tekvíc a strukovín sa varili omáčky ochutené octom či „na bielo“ so smotanou. Paprika sa sušila, spolu s paradajkou sa dusila na spôsob leča alebo boli obe takisto základom omáčok.

A ako ich uskladniť?

Dnes máme oveľa viac možností. No aj bez chladničiek, mrazničiek a sterilizačných postupov si naše prababky vedeli poradiť. Kapusta vydržala kvasená celú zimu, niekde sa podobne kvasili aj uhorky. Mrkva, zeler, kaleráb aj cvikla sa ukladali do vyhĺbených jám, pokryli sa kopcom hliny a slamy, tak boli v suchu a chlade izolované od mrazu. Petržlen a kel sa vykopané nechali ležať na hriadke a prikryli sa vrstvou hliny. Usušený cesnak a cibuľa zimovali zavesené, poviazané do vrkočov.