Pokým sme mladý, vyzerá naša životná cesta nádejne. S pribúdajúcimi rokmi sa nádeje čoraz viac premietajú do obáv, koľko času máme, než nás opustia životné sily.
Premýšľame, aké to bude,
keď sa pomaly dostaneme do veku, kedy nás budú čakať iba obmedzenia a zmenené životné role. Pokým o tom iba počúvame, máme pocit, že sa nás to ešte netýka a máme dosť času. Lenže dobre vieme, že to ubehne rýchlejšie, než by sme si želali a zrazu budeme stáť pre tým, že sa ocitneme na vrchole generačnej pyramídy. Zaujmeme miesto po svojich rodičoch a budeme si hovoriť, že nechceme opakovať chyby, ktorých sa dopustili oni.
Som vďačná za to, že moji rodičia prijali vnúča ako dar a tešia sa z neho ako z nádherného prekvapenia, ktoré im umožňuje znovu poznávať svet bezstarostnými, nevinnými a zvedavými očami dieťaťa. Čo na tom, že ich boli chrbát, pokojne polezú štvornožky, veď to nejako vydržia a v tej chvíli na to aj zabudnú. Poznám však aj starých rodičov, ktorí sa radšej postarajú o mačku alebo psa, než o svoje vnúčatá. Alebo patria k takým, čo sa za každú cenu snažia napĺňať módnu predstavu, že človek má stále vyzerať mlado a súperiť s mladšou generáciou.
Ak sme pozorní,
vnímame, aké je pre našich rodičov niekedy náročné ustáť turbulencie doby a tešiť sa z prítomnosti vnúčat, a nebýva to preto, že by ich nemilovali. Keď si s priateľkami vymieňame skúsenosti s prarodičmi, neraz si povzdychneme, či neočakávame od tých našich starkých veľa. Aj keď by sme chceli, aby bola generácia našich rodičov zorientovanejšia v rýchlo sa meniacom svete, povedzme si – je to nevyhnutné? Hoci technologická revolúcia urobila zo staršej generácie analfabetov, je prinajmenšom jedna oblasť, v ktorej svoje znalosti s vekom nestrácajú – ide o medziľudské vzťahy.
A práve o tom, ako to využiť v komunikácii a v utváraní a rozvíjaní medziľudských vzťahoch v rodine pútavo píše francúzska psychologička Vittoria Cesari Lusso vo svojej knihe Prarodiče, rodiče a vnoučata: o emočních, vztahových a komunikačných úskalích, ktorá vyšla vo vydavateľstve Portál v roku 2011.
V knihe nájdete skutočnosti, ktoré ilustrujú na príkladoch zo života, že byť prarodičom, tomu sa treba učiť, nie je to vrodená dispozícia. Je to zručnosť, ktorú treba zveľaďovať, a vďaka nej možno vytvárať istotu citového bezpečia rodiny. Starší ľudia sú totiž žijúcim dôkazom toho, že život možno dožiť až do konca a rôzne pohromy a katastrofy sa dajú ustáť. To je dôležitá správa pre nás, ktorí by sme na to chceli pozabudnúť.
Zlepšovaniu rodinných vzťahov potrebujeme venovať dostatok energie,
ale treba vedieť aj to, kam ju nasmerovať. 110-stranovú knihu venovanú prarodičom, rodičom a deťom dokážete prečítať za večer a poskytne vám veľa podnetov a odporúčaní na to, aby bolo trojgeneračné fungovanie plné rešpektu, láskyplnosti a tolerantnosti. A rozhodne sa k stránkam oplatí vracať a premýšľať nad tým, ako to vnímame my, ale pozerať sa na veci aj z pohľadu tých druhých.
Z knižky sa príťažlivou a zrozumiteľnou formou dozviete veľa objasňujúceho o tom, kde sa berú emócie, a ako sa potom emočné stavy vyvíjajú – nech sme v ktoromkoľvek veku. Autorka sa na emócie sústredila zámerne a svoje dôvody na stránkach publikácie zdôvodňuje. Pozerá na problematiku vzťahov v rodine predovšetkým z pohľadu toho, že emócie sú kľúčom, ktorý nám pomáha pochopiť, čo sa v interpersonálnej komunikácii deje. Práve to, čo hovoríme a akým spôsobom to vyjadrujeme, sa neobíde bez emócií, ktoré potom dávajú veci do pohybu. Veľa konfliktov dokážeme v zárodkoch eliminovať, keď si vyjasníme emócie stojace za očakávaniami, pohnútkami a vlastnými scenármi.
Jednotlivé kapitoly sú rozdelené do šiestich tematických oblastí podľa základných emócií: strachu, smútku, hnevu, prekvapenia, žiarlivosti a radosti. Pri každej rozoberanej emócii sa autorka pýta: Ako sa emócia prejavuje v konaní? Aké dôležité miesto môže mať vo veku, keď sa stávame prarodičmi? Aké sú možné dôsledky na úrovni vzťahov s rodičmi a na úrovni vzťahov s vnúčatami? Vďaka takto postaveným otázkam nájdete v knihe odpovede na to, čo podporuje dobré medzigeneračné vzťahy a čo pôsobí vhodne na deti a na ich osobnostný vývoj. To všetko je ilustrované mnohými príkladmi a dialógmi, v ktorých objavíte aj svoje zážitky.
V. C. Lusso napísala knihu zo svojich skúseností babičky, ale aj aktivistky v projekte Škola prarodičov, ktorá sa snaží vo Francúzsku podporovať medzigeneračné vzťahy a aktívnu účasť starých rodičov na dianí v rodine, ktorej neoddeliteľnú súčasť tvoria.
Knižka je ideálna tak pre prarodičov, ako aj pre rodičov. Každý si v nej nájde tú svoju „sféru pôsobenia“, na ktorej môže popracovať, alebo ju vnímať ako iniciatívnu pre prevenciu.
www.lifekoucing.sk