Princ Bajaja

Za siedmimi vrchmi a siedmimi riekami stál zámok a v tom zámku sa jedného večera narodili dvaja bratia: princovia Bajaja a Bajadán. Chlapci rástli ako z vody, a skôr než sa královský rodičia nazdali, boli z nich statní mládenci.

Bajaja bol stále niekde so svojim milým koníkom, ale Bajadán sa stále držal pri svojej matke. Niet divu, že kráľovna mala druhého chlapca radšej. A keď prišla reč na to, ktorý z nich dvoch sa má raz stať kráľovským nástupcom , bol vybraný Bajadán.

Bajaja netúžil po vláde. Predsa len mu však prišlo ľúto, že o budúcom kráľovi nerozhodovalo, kto z kráľovských synov je statočnejší alebo múdrejší, ale len a len to, že sa brat vedel votrieť do priazne rodičov.

A posťažoval sa svojmu koníkovi.

„Nebuď smutný,“ prehovoril koník ľudským hlasom. „Na teba čakajú iné úlohy. Vydaj sa do sveta a nič iné si so sebou nevezmi, iba mňa.“

Bajaja teda šiel za svojim otcom a žiadal ho o dovolenie, aby mohol putovať svetom. Kráľ mu núkal najohnivejších žrebcov a smelú družinu, ktorá by ho sprevádzala, princ však trval na svojom, že pôjde iba so svojim verným koníkom. Tak sa s ním rodičia rozlúčili.

Koník letel ako vietor, ak prišli k bránam krásneho mesta, nad ktorým sa vypínal vysoký zámok.

Koník však nezamieril do mesta, odbočil do lesa ku skale, tri krát sa tej skaly kopytom dotkol, tá sa otvorila a oni vošli dovnútra.

„Dám ti dobrú radu,“ prehovoril opäť koník. „Obleč si jednoduché šaty, cez jedno oko si daj pásku a choď za kráľom, ktorý vládne v tejto zemi. Chovaj sa však, ako by si bol nemý. Jediné slovo, ktoré smieš vysloviť, je tvoje meno. Keď budeš potrebovať pomoc, zaťukaj tri krát na skalu – budem tu na teba čakať.“

Princ urobil, čo mu koník poradil, kráľovi sa mladík zapáčil a prijal ho do svojich služieb. Všetci na zámku mladíka ľutovali, že je nemý a jednooký, a pretože vyriekol čas od času slovo bajaja, nazývali ho týmto menom.

Panovník mal tri krásne dcéry a Bajaja im robil často spoločníka. Princezné si ho obľúbili – ani im neprišlo, že nemôže hovoriť a nemá jedno oko. Bajajovi sa však najviac páčila najmladšia princezná, ktorá bola najkrajšia a najmilšia.

Tak ubiehali dni a týždne v dobrej pohode. Bajaja bol spokojný, že smie všetky voľné chvíle tráviť nablízku milovanej princeznej.

Jedného rána našiel princezné v čiernom a kráľa horekujúceho. Vypytoval sa posunkami, čo sa prihodilo.

„Ach Bajaja, „ prehovoril kráľ, „škoda, že nám nemôžeš pomôcť. V blízkej jaskyni sa usídlili traja draci: šesťhlavý, deväťhlavý a dvanásťhlavý. Žiadajú si ako výkupné moje tri dcéry, inak zničia celé mesto aj s jeho obyvateľmi. A ja nevidím iné východisko, ako im zajtra, pozajtra a popozajtra, ako určili, svoje úbohé dcéry obetovať.“

Bajaja sa snažil kráľa aj princezné utešiť, ukazoval, že draky môže niekto zo statočných rytierov premôcť, ale oni mu buď nerozumeli, alebo bol ich žiaľ taký veľký, že nevnímali, čo im naznačuje.

Tak sa teda Bajaja vydal ku skale, trikrát na ňu zaklopal a ocitol sa u svojho koníka.

Chcel mu vyrozprávať, čo sa stalo, koník však potriasol hlavou:

„Viem o všetkom. A preto som ťa sem zaviedol, aby si princezné zachránil. Nadvihni tento kameň. Pod ním nájdeš strieborné, zlaté a diamantové brnenie a diamantmi posádzaný meč. Dôveruj mne aj meču – zajtra na úsvite nás čaká prvý boj.“

Na druhý deň odvádzali služobníci plačúcu najstaršiu princeznú k dračej diere. Celé mesto bolo smutné, presmutné, lebo ľudia mali radi pekné a milé princezné. A čo ešte kráľ!

V poslednej chvíli však pricválal k jaskyni neznámi rytier v striebornom brnení , švihol mečom raz, švihol mečom dvakrát a šesť dračích hláv sa váľalo na zemi. Princezná chcela svojmu záchrancovi poďakovať, ale kde tomu bol koniec? Odklusal na svojom koni.

Tak sa to opakovalo po obidva ďalšie dni. Prostrednú princeznú zachránil rytier v zlatom brnení, záchranca najmladšej princeznej mal brnenie diamantové, avšak meč mal vždy rovnaký. A princeznám sa nikdy nepodarilo primeť víťaza nad drakmi k tomu, aby zostúpil z koňa. Akonáhle dokončil svoje dielo, zmizol. A všetci si márne lámali hlavy, kto mohol byť ich osloboditeľ.

„Prečo som nesmel prezradiť, kto som?“ pýtal sa Bajaja svojho koníka, ten však odvetil:

„Neobávaj sa, tvoja chvíľa príde.“

Bajaja sa teda len usmieval, keď mu princezné rozprávali o súboji tajomného rytiera s nebezpečnými potvorami a o jeho statočnosti.

Neuplynul ani týždeň a pred bránami mesta stálo v plnej výzbroji nepriateľské vojsko. Dávny spor o územie so susednou ríšou mal byť vyriešený vojnou. I vyzval kráľ všetky kniežatá, aby tiahli do poľa proti nepriateľovi. Kto si bude najstatočnejšie počínať, tomu budú zasľúbené kráľovské dcéry.

Hociktorý knieža si potajme myslel na niektorú z princezien, preto sa bojovníkov zišlo dostatok, lebo každý z nich priviedol aj svoju družinu. Bitka vzplanula s veľkou zúrivosťou, meče sa blízkali, strely lietali vzduchom, kópie sa lámali ako triesky. Víťazstvo sa nakláňalo hneď na jednu a hneď na onú stranu. Keď sa však slnko nachýlilo k západu, bolo zrejmé, že nepriateľ je silnejší. Porážka domácich sa zdala neodvratná.

Tu Bajaja, ktorého kráľ vyzval, aby zostal s princeznami a chránil ich, zrazu zmizol.

„Zbabelec“, zúfali si princezné, „bojí sa, že nepriateľ dobije zámok. Utiekol!“

Do vojnovej haravary však pricválal ako smršť rytier v bielom brnení na malom koníkovi a jeho meč, posádzaný diamantmi, rúbal naľavo napravo. Rytier sám sa však zdal nezraniteľný. Kniežatá, ktoré sa už dávali na ústup, videli jeho odvahu a úspech, vzchopili sa a postavili sa mu po boku. Zakrátko sa nepriateľské vojsko dalo na zmätený útek. Rytier však opäť zmizol.

Kráľ sa radoval z víťazstva, zarmútilo ho však, že sa Bajaja pri princeznách objavil až po boji.

„Netušil som, že máš zajačie srdce,“ vravel mu rozhnevane, lebo pohŕdal bojazlivosťou.

Komu však z kniežat dať ruku princezien? Všetci sa chovali statočne, najvýbojnejšie však onen neznámy rytier, po ktorom ako by sa zem prepadla. Nech určí los, kto z pánov bude šťastným ženíchom. Princezné budú hádzať jablkom.

Princezné vystúpili na zámocký balkón, každá s jablkom v ruke. Najstaršia hodila jablko, a to sa skotúľalo k Bajajovi, ktorí stál neďaleko vyrovnanej rady kniežat medzi služobníctvom. Bajaja sa uhol a jablko sa dostalo do rúk statočného kniežaťa Ctirada. Podobne tomu bolo aj s jablkom prostrednej princeznej, ktoré chytil knieža Detrich.

Najmladšia princezná hodila jablko úmyselne na opačnú stranu, ako stál jej jednooký spoločník. Jablko sa však stočilo priamo do Bajajových rúk, princ neuskočil a ponechal si ho.

Princezná sa rozplakala. Čože? Jej sestry budú mať za manželov hrdinov a ona si má vziať zbabelého, nemého a jednookého služobníka?

V tom okamihu však priklusal na nádvorie koník. Na chrbte mal modré brnenie, ktoré si Bajaja rýchlo obliekol, strhol pásku z oka a zvolal: „Naozaj ma nechceš, princezná?“

To sa vie, že všetci poznali, kto tu pred nimi stojí, a že jasot i radosť princeznej nemali konca. Že zanedlho sa konali tri svadby a že Bajaja na tú slávu pozval aj svojich rodičov a svojho brata, to je snáď jasné.

„Ani den bez pohádky“ sa volá publikácia z českého vydavateľstva PORTÁL, doslova plná rozprávok.

Sú tu zastúpené najrôznejšie typy rozprávok od klasických až po parafrázy bájky a autorskú modernú rozprávku. Kniha je určená učiteľkám v materských škôlkach, ale tiež rodičom detí vo veku od 4 do 10 rokov.

Účelným doplnkom sú pripojené námety k práci a hrám.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...