Stromy aj plody na ňom – obom hovoríme slivky. Ich odrôd je spústa, vraj vyše 2000. Dužinatých, medovosladkých, aj trpko kyslastých, s veľkou kôstkou uprostred, okrúhlych aj oválnych, v rôznych farebných odtieňoch.
No najtypickejšie – a je ich aj najviac – sú tie modré, modravé, modro fialové. Pomenovanie slivka je všeslovanské, v dávnom jazyku Slovanov totiž „sliv“ označovalo modrú farbu.
Slivky majú pôvod v juhovýchodnej Ázii a na náš kontinent sa dostali niekedy začiatkom letopočtu a pomerne rýchlo sa rozšírili. Dobre sa im darí na celom Slovensku, dokonca aj v hornatých oblastiach.
Pestujú sa v záhradách, sadoch, na medziach, či pri cestách. Dá sa povedať, že toto ovocie u nás zľudovelo, rovnako ako aj jedlá a výrobky z neho. Slivky preto už tradične môžeme nájsť v kuchyni v rôznych podobách.
Priamo zo stromu
Čo môže byť príjemnejšie, ako si dozreté slivky odtrhnúť priamo zo stromu, ich zamatovú srieň otrieť do trička a hádzať ich rovno do úst? A aj keď už máme bruchá na prasknutie, z čerstvo nazbieraných sliviek môžeme upiecť koláče.
Tradičné sú tie kysnuté, s cukrovo- maslovou posýpkou, so škoricou, s makom alebo tvarohom. Rovnako chutné sú aj v ďalšej maškrte – zabalené do zemiakového cesta a uvarené ako knedličky.
Čo s kôstkami?
Viete, že zo slivkových kôstok sa lisoval olej? Bolo to prácne, no zároveň dostupné. Hotový olej bol silno aromatický, voňal po mandliach. Používal sa rovnako, ako iné rastlinné oleje, najmä na prípravu jedál v pôste, ale aj v ľudovej medicíne.
Sušené
Keď sa voda z ovocia sušením odparí, koncentrovaný cukor ho chráni pred pokazením, no zachová mu jeho vitamíny, minerály aj vlákninu. Svoje o tom vedeli aj naši predkovia a sušenými slivkami sa zásobili na celú zimu. Sušili ich porozkladané na slnku, alebo v chlebovej peci, či neskôr v rúre.
V ovocinárskych krajoch sušili ovocie vo veľkom – v murovaných sušiarňach v záhradách. V ich spodnej časti sa kúrilo a teplo stúpajúce vyššie sušilo slivky rozložené na drevených, prútmi vypletaných rámoch. Sušené slivky boli v zime delikatesou.
Pridávali sa do sladkých jedál, ale aj do vianočnej kapustnice. Varili vo vode a táto „slivčanka“ bola sladkým, no osviežujúcim nápojom, alebo sa používala ako sladidlo.
Sušené slivky boli dobré na sliny pre priadky pri pradení. Ľudia vedeli, že pomôžu aj proti zápche, pri únave a krvotvorbe, prospejú srdcu, kostiam i svalom.
Pálené
Špiritus zo sliviek patrí k tým fajnovejším a zároveň veľmi obľúbeným. Tam, kde sa slivovice vyrábalo veľa, bola tiež výhodným obchodným artiklom. Destiláty sa pálili z čistých vyzretých sliviek, ktoré sa v súdku najskôr nechali vykvasiť.
Podomácky sa slivovica pálila v kotlíkoch a neskôr v miestnych páleniciach. Ale aj po vypálení potrebovala čas na to, aby dozrela. Bývalo zvykom demižón so slivovicou zakopať, aby si s ňou po rokoch (ak demižón ešte našli) mohli pripiť pri slávnostnej príležitosti.
Pálenka totiž nechýbala na krstinách, svadbách, počas Vianoc, na Nový rok. V zime sa z nej pilo aj hriate – pálenkou sa zalial prehriaty med alebo spálený cukor s masťou. Pálenka zahriala, no nielen to.
Pila sa na boľavé hrdlo a pokazený žalúdok, kvapkala sa do zapálených uší, dezinfikovali sa ňou rany, potierali ďasná malých detí, keď im „šli zuby“, mazali sa ňou ustaté kĺby.
Hustý lekvár
Tuhá nebola len pálenka, ale aj lekvár zo sliviek varený. Varenie lekváru, to bola hotová spoločenská udalosť! Zrelé zdravé slivky sa museli najskôr odkôstkovať a napoliť – už k tomu si zasadla celá rodina.
Potom sa nimi naplnil veľký medený kotol postavený na železnej trojnohe alebo osadený do piecky na dvore a rozkúrilo sa pod ním. Tak sa lekvár varil vonku celé hodiny, často až do rána.
Kúriť sa muselo opatrne, aby neprihorel a stále ho bolo treba miešať. Na to slúžila veľká drevená varecha s dlhou rúčkou, nazývaná veslo. Rozvarené slivky v kotlíku bublali a prskali na všetky strany.
Polorozvarená masa sa volala „brečka“ alebo „lízák“ a tú chodili koštovať susedia, príbuzní, ale najmä deti. Keď sa už takto všetci postretali, nikdy nechýbal spev, muzika, tanec a na návštevu prišli aj rôzne maškary.
Tradičný slivkový lekvár sa varil len z čistého ovocia, nepridával sa do neho žiaden cukor ani voda. Keď po niekoľkohodinovom miešaní zhustol tak, že odpadával od varechy, nalial sa do hlinených nádob, kde vychladol a stuhol.
Vrch nádoby sa previazal plátnom, ale niekde zvykli lekvár aj vyklopiť, zabaliť do papiera a zavesiť na hradu podobne ako slaninu.
Bol totiž taký tuhý, že sa dal krájať. Uskladnený na suchom chladnom mieste vydržal až do ďalšej sezóny. Pre ľudí bol každodennou potravou, ku chlebu, na slíže alebo sa nim plnili pirohy či buchty.
Voňavý džem
A keďže mne sa celú noc stáť pri kotlíku nechcelo, namixovala som si svoju vlastnú receptúru. Voňavý slivkový džem s jabĺčkami a škoricou. Výborný je čerstvý, natretý na pečive k raňajšej káve.
A keď sa vás zima opýta…môžete ním potrieť sviatočne upečený liaty perník alebo naplniť palacinky.
Ako teda na to?
- 3 kg odkôstkovaných sliviek
- ½ kg nastrúhaných jabĺk
- 800 g kryštálového cukru
- 2 balíčky Gelfix 2:1
- 1 balíček mletej škorice
Do hrnca dať odkôstkované slivky a nastrúhané jablká, zasypať trochou cukru a nechať odstáť – stačí pol hodinu. Potom zmixovať a variť – tiež asi pol hodinu.
Pridať gelfixy zmiešané s trochou cukru, krátko povariť, prisypať všetok ostatný cukor a mletú škoricu. Všetko spolu ešte trochu povariť. Naliať do pohárov, zavrieť a obrátiť ich hore dnom.
(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Akým vyšetreniam sa vyhýbať v tehotenstve?
Ktoré lieky sú pre tehotnú rizikové?
7 tipov, ako sa vysporiadať s prdíkmi bábätka
Malo dieťa 3 roky? Stiahnite si tlačivo na účely prídavku na dieťa
Máme doma vzdorovité dieťa
Predĺžená rodičovská do 6 rokov: ako ju vybaviť?
