A Ty si čie? – Kto som a kam patrím.

Naďa Lovecká, psychologička Návrat 0

Čo dieťa potrebuje k tomu, aby sa mohlo dobre rozvíjať, aby prospievalo a cítilo sa na svete dobre? Jednou z dôležitých detských potrieb je nevyhnutnosť vedieť, kto som a kam patrím.

foto: pexels

Identita je súbor rysov, podľa ktorých sa jedinec radí k určitej špecifickej skupine, je to konkrétna, ničím nezameniteľná podstata, ktorou sa od seba líšia jednotliví ľudia. Pozrime sa spolu na to, čo je v tom ktorom vývinovom období dieťaťa kľúčové pre budovanie jeho zdravej identity a čo môžeme my ako rodičia pre to urobiť.

Novorodenecké a kojenecké obdobie (do 1 roka)

Keď sa dieťa narodí, nie je schopné vnímať seba ako samostatného jedinca. Jeho identita je odvodená od identity najbližšej, vzťahovej osoby, ktorou je zvyčajne mama. Už v tomto období sa však jeho identita začína budovať, a to na základe interakcií s ňou.

foto: pexels

Vzťahová osoba funguje v kontakte s dieťaťom ako zrkadlo, ktoré mu zabezpečuje spätnú väzbu. Súčasne sa matka (resp. iná vzťahová osoba) stáva jedným z prvých objektov, ktoré dieťa začne vnímať ako trvalé, čím nastáva dôležitá zmena. Dieťa je tým nútené začať akceptovať svoju vlastnú samostatnosť a oddelenosť od mamy. Motivuje ho to neustále sa snažiť udržať jej záujem napr. prekonávaním sa a rozvojom vlastných kompetencií, čo zabezpečuje aj jeho zdravý vývin a rozvoj zručností.

Čo od nás deti v tomto období potrebujú? 

Aby sa identita dieťaťa zdravo vyvíjala, je našou úlohou ako rodiča venovať dieťaťu našu prítomnosť, umožniť mu zažívať našu blízkosť a reagovať na jeho potreby. Pretože v tomto období je ich uspokojenie na nás úplne závislé. Týmto spôsobom môžeme v dieťati budovať pocit bezpečia a dôvery v nás, v ľudí i vo svet ako taký. V tomto veku je dôležité prinášať dieťaťu primerané podnety na rozvoj, napr. tým, že na neho rozprávame.

Batolenie (1-3 roky)

Batolivé obdobie prináša dieťaťu s možnosťou vzdialenia sa od vzťahovej osoby nové príležitosti na samostatnejšie objavovanie sveta. Batoľa tak získava svoje prvé osobné skúsenosti so svetom a vecami, ktoré ho obklopujú a začína si uvedomovať, že je samostatnou bytosťou. Objavuje sa vedomie vlastnej osobnosti, ktoré súvisí i s prejavovaním potreby sebapresadzovania sa. Spravidla okolo druhého roku dosiahne dieťa vývinovú úroveň, keď si uvedomuje svoje postavenie v kruhu svojich najbližších – vytvára sa tzv. rodinná identita, čiže vedomie príslušnosti do určitého jasne vymedzeného ľudského spoločenstva. To je tiež obdobie, keď si dieťa hovorí svojím menom – Ika, Eťo, … a používa množstvo milých detských skomolenín vlastného mena. Tieto prezývky ho často sprevádzajú, najmä v rodinnom kruhu, až do dospelosti.

Teraz už vie, že je niekto. Že je jeden. Že je svoj a úplne odlišný od všetkých ostatných.

Dieťa však nie je doposiaľ schopné sebahodnotenia. To, či mu veci idú alebo nie, nevie samé vyhodnotiť, prijíma hodnotenie rodičov, z ktorého sa učí.

Čo od nás deti v tomto období potrebujú? 

Každodenné situácie a prieskumné výpravy dieťaťa sú preň príležitosťou, ako získať dôveru v seba a vo svoje schopnosti. Vytvorme dieťaťu pre to možnosti, ako môže bezpečne skúmať svet, povzbudzujme ho a dávajme mu pozitívnu spätnú väzbu.

Predškolský vek (5-6 rokov)

Rodičia slúžia dieťaťu ako hlavný vzor. Je však pre neho prospešné, aby zažívalo situácie a budovalo si vzťahy aj so svojou širšou rodinou (starí rodičia, tety, ujovia, krstní rodičia…). Vo vzťahu s nimi rozoznáva rôzne role, s ktorými sa môže v budúcnosti identifikovať. Napríklad babka má na mňa vždy čas a pečie skvelé koláče.

Socializácia sa začína rozširovať z rodinného prostredia aj smerom von – uvoľňuje sa viazanosť na rodinu a deti začínajú nadväzovať dôležité kontakty s vrstovníkmi.

Čo od nás deti v tomto období potrebujú? 

Vytvárajme deťom príležitosti na stretnutia s jeho širšou rodinou a vrstovníkmi. Pri spoločnej interakcií a hre je možné učiť sa spolupráci, riešeniu konfliktných situácií či zdravému súpereniu. Keď sa však schyľuje k násilnému riešeniu konfliktov, je stále našou úlohou ako rodiča, v tomto veku prevziať rolu strážcov bezpečia našich detí. Buďme deťom oporou a buďme s nimi, keď spracovávajú svoje emócie. 

Školský vek 

V tomto veku je príslušnosť k rodine v ideálnom prípade stabilná a je dôležitou súčasťou identity školáka. Súčasne si dieťa začína byť viac vedomé svojej originality.

Stabilnou súčasťou života dieťaťa je často aj súrodenec, s čím súvisí aj identita brata alebo sestry. V strednom školskom veku môžeme pozorovať aj nácvik rodičovského správania (čo možno vidieť aj na zvýšenej túžbe po starostlivosti o mladšieho súrodenca či domáce zvieratko). 

V prostredí školy dieťa získava a učí sa akceptovať podriadenú rolu žiaka a symetrickú rolu spolužiaka. Spolužiaci sú preňho rovnocennými partnermi, s ktorými sa porovnáva. Školák potrebuje v tomto období získavať pozitívne hodnotenie nielen od autorít, ale aj od svojich rovesníkov. 

Čo od nás rodičov deti v tomto období potrebujú? 

Aj keď máme niekedy pocit, že sú naše deti už veľké a zvládnu veľa vecí samy, nestraťme o ne záujem. Pre deti je dôležité vedieť, že napriek tomu že už s nimi netrávime väčšinu dňa, zaujíma nás, čím práve žijú. Pýtajte sa svojich detí zvedavé otázky. Namiesto „Ako bolo v škole,“ skúste napríklad „Na čom si sa dnes zasmial? Čo si sa dnes spýtal pani učiteľky?“ 

Dospievanie (od cca 12 rokov)

Puberta je fáza krízy identity, opätovného hľadania a vytvárania vlastnej identity. Z hľadiska vývinu identity dieťaťa ide o najturbulentnejšie obdobie. 

Mladý dospievajúci si ešte netrúfa postaviť sa na vlastné nohy, stáť sám za seba, cíti a vidí, že na to ešte po mnohých stránkach nemá. Zároveň je preňho neprijateľné obracať sa so svojimi neistotami na rodičov, od ktorých sa v tomto veku z hľadiska vývinu prirodzene odpútava, bolo by to preňho zlyhanie. Preto má dospievajúci skupinovú identitu – kde sú jeho rovesníci, ľudia ako on, s neistotami, otázkami a myšlienkami ako on. Je dôležitá, pretože vďaka nej vo svojom stave a prežívaní nie je sám, čo mu dodáva silu, odvahu a znovu objavuje podporu, ktorú dobrovoľne odmieta od svojich rodičov.

Súčasťou identity sa stáva aj profesijná rola, ku ktorej svojimi rozhodnutiami v tomto období smeruje. Mení sa vzťah k škole – dobré výsledky prestávajú byť cieľom a prioritou, stávajú sa iba prostriedkom ako dosiahnuť požadované vzdelanie či sa dostať na požadovanú školu. 

Mení sa vzťah k autoritám, k rodičom či učiteľom, ktorí už nie sú ako doteraz nekriticky prijímaní. Rovesníci naberajú na dôležitosti a stávajú sa neformálnymi autoritami.

Čo od nás rodičov deti v tomto období potrebujú? 

Mladý dospievajúci človek prežíva krízu svojej identity. Problém je, že práve v tomto období sa našim dospievajúcim a hľadajúcim deťom zvyčajne dostáva viac kritiky, odsúdenia a nepochopenia ako podpory a pomoci. Skúsme toto pre nás rodičov, ale i naše deti, náročné obdobie, vnímať ako príležitosť. Ako príležitosť pomôcť nášmu dieťaťu ustáť neistotu, ktorú cíti, a nájsť seba samého za našej rodičovskej podpory. 

Čo sa stane ak dieťa nemá potrebné podmienky na zdravé budovanie identity? 

Organizmus dieťaťa je nastavený spôsobom, že očakáva určité typické priaznivé prostredie, aby sa mohla jeho identita zdravo vyvíjať. Sú však deti, ktorých vývin je ovplyvnený nepriaznivými udalosťami – na začiatku svojho života zažívajú opustenie, nemajú pri seba stabilnú vzťahovú osobu, s ktorou sa môžu identifikovať a pripútať sa k nej či sa súčasťou ich detstva stali ťažké skúsenosti (emocionálne a/alebo fyzické zanedbávanie či týranie, zneužívanie, domáce násilie…), ktoré ohrozujú nielen vývoj ich identity, ale aj celkový vývin. K našej identite však patrí aj naša minulosť a všetky súvislosti, nech boli akékoľvek, a potrebujeme sa s nimi vyrovnať. 

Keď tieto deti v neskoršom veku prídu do náhradnej rodiny, podvedome očakávajú, že im noví rodičia otvoria priestor vo svojom živote a ich potreba identifikovať sa a mať vzťah so svojou dospelou osobou čaká na naplnenie. Preto v Návrate pomáhame deťom, ktoré boli opustené a nevyrastali s rodičmi. Prostredníctvom terapií pomáhame samotným deťom a ich rodinám (náhradným rodinám, rodinám v ohrození) spracovávať traumatické zážitky detí a posilňujeme vzájomný vzťah detí a rodičov, ktorý má potenciál byť liečivým. Rodičov učíme, ako budovať zdravú identitu ich detí a vhodne im komunikovať ich životnú históriu. Ako tomu bolo pri Alici, ktorej pomáhala naša poradkyňa a terapeutka Danka Koníček Žilinčíková.

„Alica chcela byť ako iné deti. Ale zdalo sa jej, že to nejde. Často si zapchávala uši, keď sa jej niekto pýtal, prečo je taká tmavá. Najradšej si dávala ofinu až do čela, aby na ňu nikto nevidel. Mama ju nútila dávať si sponku, vždy sa preto hádali. Rodičia jej povedali, že je adoptovaná ešte keď chodila do škôlky. Vôbec nerozumela, čo to znamená a už nikdy o tom nehovorili. Do školy chodila s Rasťom. Keď mu nechcela požičať pero, povedal ostatným, že bola v detskom domove. Alebo mu nechcela požičať pero, pretože to povedal ostatným? Sama sa nepamätala, všetko sa jej odvtedy akosi plietlo. Učiteľka aj mama jej hovorili, že si často zabúda úlohy, ale ona si ani nepamätala, že ich dostala. Na Rasťa sa už nechcela ani pozrieť, ale učiteľka ich dala spolu sedieť a ona musela byť úplne blízko pri ňom. Myslela si, že sa jej stále vysmieva a asi si o nej myslí, že je hlúpa. A asi si to myslia aj ostatní spolužiaci, s ktorými sa Rasťo kamaráti. Alica sa už v triede necítila dobre. Vymyslela si, že ju bolieva brucho a mama ju nechávala doma. To sa jej páčilo, tak ju brucho bolievalo častejšie. Mama sa jej neustále vypytovala, či ju niečo netrápi, ale Alica nevedela, čo jej má povedať. Mama ju nútila chodiť do školy. Ale ona tam byť nechcela. Schovávala sa cez prestávky na záchode a hrala sa hru na ticho, aby ju tam nikto nenašiel alebo nerušil. Niekedy na hodine premýšľala o mieste, kde by bola len sama a všetci by jej dali pokoj. To sa učiteľke nepáčilo a hovorila, že je nesústredená, že nedáva pozor a vyrušuje. Alica nosila domov zlé známky a mama ju nútila si ich opravovať. Vtedy jej mama pomáhala. Ale niekedy na ňu nakričala, že je lenivá. A niekedy jej zakázala hrať sa s obľúbeným koníkom. Alica potom zle spala.

Alica prišla k nám s jej maminou, ktorá bola zúfalá a bála sa, že jej dcéra prepadne v škole. Ponúkli sme jej najprv piesok – Alica sa veľmi potešila. Vďaka sandplay terapii sa z mlčiacej a vystrašenej dievčiny, stávala postupne usmievavá slečna. Mamina už po dvoch stretnutiach hlásila, že jej dcéra začala dobre spávať aj jesť. To bol postupne čas prizvať do Alicinej liečby aj maminu a ocina. Celá rodina prešla u nás neskôr niekoľkotýždňovým Programom pripútania. Postupne sme podporovali rodičov, aby pomohli Alici vysporiadať sa s jej životným príbehom, s jej adopciou i s jej zmiešanou identitou.

Skvelé bolo, že sme sa mohli spojiť aj s učiteľkou, ktorá bola vďačná za naše konzultácie. Porozumela viac tomu, čo sa deje v Alicinej duši, a bola otvorená vytvoriť pre ňu v triede viac pohody a prijatia. Alica sa ešte stále cíti v triede ako cudzinec, ale už tam dokáže prísť a minule rozprávala, že sa s ňou kamaráti Ivetka. Rodičia sa cítia istejšie, keď môžu s nami ďalej priebežne konzultovať. Netušili, že adopcia môže mať na život ich dcéry už v tomto veku taký vplyv. Sme radi, že k nám našli cestu a že sa Alici stala škola i rodina radostnejším miestom.

Aj vy môžete pomôcť, aby sa všetky deti cítili NIEČIE a mali pri sebe vzťahovú osobu, ktorá je základom pre ich zdravé budovanie identity. 

Pomôžte, aby deti mohli vyrastať v rodine a dostali potrebnú odbornú podporu na https://domovjerodina.sk/

Viac si o našich terapiách a našej pomoci opusteným deťom a rodinám môžete prečítať na navrat.sk.

Naďa Lovecká, psychologička z Návrat, o.z.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (Žiadne hodnotenia)
Loading...