Voliť – no dobre, ale koho?

Tí, čo zažili „jednomyseľné, jednoznačné, jednoduché a výsledkovo jasné“ voľby jednej jedinej správnej strany asi nie sú na tom s rozhodovaním lepšie, ako tí, čo si volebné právo (či nutnosť a povinnosť) uplatňujú bez tejto skúsenosti.

Odhliadnuc od faktu, že konečne môžeme voliť niekoho, koho chceme a že je to do poslednej chvíle napínak s riadnou dávkou adrenalínu, (ktožvie, či sa na tipovaní takýchto výsledkov priživujú aj stávkové kancelárie), rozhodnúť sa nie je jednoduché.

A to hovoríme o ľuďoch, ktorí voliť ešte stále chcú – čo je neskutočne pozitívny signál pri tom, koľkým ľuďom je to jedno alebo sú znechutení, neveria na zmenu a majú celé voľby (akékoľvek) pekne na háku.

Pretlak ľúbivosti

Ja napríklad som ironicky skonštatovala – keďže som mala v tomto predvolebnom blázninci možnosť cestovať aj mimo svojho mestečka – že som ani netušila, koľko geniálnych, šikovných, nenahraditeľných, pravých, roduverných lokálpatriotov, odborníkov na všetko, so srdcom na dlani, s riešením háklivostí cobydup, sociálne zmýšľajúcich, s kontaktami aj na prezidenta Papuy Novej Guinei, neuveriteľne sympaticky sa usmievajúcich z bilboardov, letákov, novín a telky vôbec na Slovensku máme.

O to viac som znechutená mixom farieb a tričiek v jednotlivých kútoch našej rozkošnej republiky, kedy sa pre stoličku na vrchu mesta dokážu robiť neuveriteľné pytačky a ešte neuveriteľnejšia kampaň – aj taká, ako u nás, keď také tradicionalistické KDH má v rámci získavania hlasov v rámci koalície (tiež vnímanej ako skôr tradičnej a nábožensky založenej) Halloween párty. Pravdu povediac, z niektorých vecí – aj z tejto našej – nie sú na žiadnom ústredí tam kdesi v Prešporku nadšení… No ako sa máme z tohto všetkého jedlého i nejedlého gulášu vysomáriť my, obyčajní ľudia, čo napriek tomuto všetkému voliť chceme, len nevieme vlastne – koho?

Tak teda – koho?

Pomaly mi toto všetko pripadá ako v háreme Omara šacha – tristo žien, jedna nádhernejšia od druhej, blondínky, brunetky, brčule, jemné, divoké, štíhle aj plnšie, modrooké aj zelenoočky: tak ktorú si vybrať pre ten dnešný večer, keď sa všetky tak neuveriteľne núkajú?

Najhoršie na tom je, že nemáme úniku a ani miesta a času na to, aby sme bez tlaku mohli popremýšľať nad tým, čo vlastne od svojho kandidáta na primátora či poslanca vôbec chceme, keďže sa nám tlačia domov cez novinové schránky, vezieme sa s nimi vo výťahu a zízajú na nás aj z netu. Ako dobre majú psychologicky rozohraté veľké hry, brnkanie na muziku a ochutnávku kadečoho, ľúbivé slovíčka a silné sľuby, vyhrážanie sa tomu, čo bol/je  pred ním, často tak, že či právom alebo nie (kde to teraz máme šancu overiť) je terajší muž mesta No. 1 virtuálne vyzlečený do naha.

Pozeráme zúfalo na tie letáčiky, na tváre – čierbnobiele či farebné, je to jedno – a nemáme šajnu, kto to vlastne je, komu to máme veriť, keď sme ho nikdy nestretli a za celý čas, čo sme občas kukli na mestské noviny alebo klikli na jeho web, sme o jeho prínose pre nás všetkých nemali ani pary – a nebolo ju mať ani odkiaľ. A teraz čo – máme ho zakrúžkovať pre pekný úsmev a kvalitnú fotku?

Tak čo s tým?

Asi len to, čo sa dá jedine v tejto situácii urobiť ako najnormálnešia a najmorálnejšia vec: pýtať sa, kto z našich známych, ktorým veríme a zdieľame s nimi rovnaký pohľad na svet aj v oblasti takej veci, ako je komunálna politika, niekoho z tých očarujúcich odfotených pozná viac ako my – a ako ich pozná. Zaváži aj to, ktoré tričko je nám najbližšie z tých straníckych alebo či sme nadobro nezávisláci.

Dobrým tipom je aj kuknúť si na hlasovanie tých starých a znovu kandidujúcich na web mesta – čo robili tie posledné štyri roky pre nás? Nedať sa kúpiť rýchlou stavbou ihriska rovno pred voľbami či sadením stromčekov na sídlisku, kde štyri roky zdochol pes – deň pred komunálkami. Aj to sa stáva, a žiaľ, je dosť tých, ktorí sú z toho tak happy, že im pohľad na tento „ľudomilný skutok“ zresetuje pamäť.

Niekedy je to napriek všetkým snahám a pokusom vybrať si fakt lotéria: lebo ani to, že niekto je veriaci/zelený/liberál/dobrý človek nezaručí, že ten človek je ozaj zrelý na tento post a že bude nielen vedieť mesto riadiť, ale aj vedieť komunikovať s ľuďmi, zamestnancami mesta, organizáciami v ňom, že nebude tlačiť iba svoj – ako inak jediný a najlepší názor – ale bude otvorený diskusii a argumentom. Je toho veľa a asi preto, že si to mnohí voliči neuvedomujú, sa do volieb ako kandidáti opovažujú prihlásiť ľudia, ktorých by sme veru ani do rodiny nechceli – keby sme si to mohli vybrať.

Post ex

Dnes večer mi zaklopal na dvere bytu jeden z kandidátov. Páčilo sa mi, že nerobí kampaň typu pivo-párky-decibely kdesi na námestí, ale že ide sám po ľuďoch – a obísť čo len naše malé mesto je dosť záber a riadna odvaha. A napriek tomu, že spĺňa niektoré moje parametre, z iných sa zas vymyká – a to takých, ktoré sú pre mňa podstatné. Nadôvažok – je to náš známy, s jeho manželkou sme kamošky… A tak váham. Dilema sa rozrieši asi až na mieste činu v tú patričnú sobotu.

Ostáva mi teda sa len modliť o dobré rozhodnutie – a niečo podobné asi bude nutné aj u mnohých vás. Dúfajme len, že to, čo príde, bude lepšie ako to, čo bolo. O tom to má byť.

foto:sxc.hu