Gender život?

Všetky stopy vedú – podľa oficiálnych zdrojov – mimo našich hraníc do medzinárodných organizácií Európy. Nakoľko je Slovensko skutočne zaviazané prijímať dokumenty tohto rázu?

B.Š.: Veľa ľudí u nás nerozlišuje, čo je Rada Európy, niečo iné je Európska únia.  Mnohé dokumenty pôvodom z týchto európskych úradov sú len doporučenia či vyhlásenia, ku ktorým nie sme viazaní. Často veľmi formálne plníme záväzky niekedy aj trochu klameme, že to či ono sme splnili a pritom na to náš štát “kašle”.

M.M.: Čo sa týka Stratégie, je to vnútroštátna záležitosť. Avšak tiež sa tu argumentuje rôznymi správami Výborov OSN. To je pravda, no sú to odporúčania, teda nemožno hovoriť o jeho záväznosti. Redakčný tím Stratégie to však vidí inak. A napríklad pri Národnom akčnom pláne eliminácie násilia na ženách je odvolávka na Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách, ktorý sme ešte ani neratifikovali a teda nie je záväzný pre nás! 

Mnohí ľudia nemajú čas sledovať situáciu alebo sú z politiky znechutení. Gender tému so všetkými detailmi nepoznajú a nepovažujú za podstatnú…

B.Š.: Dovolím si predpoveď: táto téma možno čoskoro vyhasne. Nemá oporu v odborných kruhoch, iba medzi aktivistami tejto skupinky ľudí, ktorí viac kričia a doteraz si mysleli, že najhlasnejšie. Len pred pár dňami sa však protagonisti homohnutí na jednej svojej verejnej diskusii s údivom pýtali, “kde sa tu zrazu toľkí vzali”  (nesúhlasiaci s nami – môj vysvetľujúci dodatok).  Bohužiaľ spôsob, akým pred časom začali podávať na verejnosť svoje požiadavky bol militantný a s veľkým hnevom reagovali na každé verejné vyjadrenie, ktoré sa im nepáčilo. Začali navodzovať atmosféru, že už vôbec povedať názor, že sa niekomu nepáčia homosexuálne prejavy, sa nesmie. Pritom netreba kričať, treba spolu pokojne diskutovať, čo znamená aj sa počúvať. Ale zákopové vojny sú nanič.

M.M.: Nuž, tak to by mali. Je to taký zvláštny druh politiky, deje sa v skrytosti a má potenciál ničiť demokraciu. Nie je to príjemná téma, no ak rodičom záleží, do akej klímy ich deti vyrastajú, musia niesť zodpovednosť, nezatvárať si oči.

Zodpovední za túto tému masívne v médiách tlačia na ľudí hrou o slovíčka s rétorikou, ktorej bežný človek nerozumie.  

 B.Š.: Ťažkosť s týmito dokumentmi spočíva v tom, že zavádzajú rozličné pojmy a formulácie, ktoré nevieme, čo celkom znamenajú a neskôr sa budú na ne odvolávať s novým obsahom pri implementácií do rôznych spoločenských oblastí.

M.M. : Pravda spočíva v tom, že gender vytvára konflikt medzi ženami a mužmi, stavia ich do role nepriateľov (“rodové stereotypy”), materstvo je tu chápané ako stereotypný nátlak na ženy. A keď chceme vidieť problémy, aké z toho vznikajú, pozrime si tzv. vyspelé EU krajiny či USA. Príklady z iných krajín samozrejme pre domácich predstaviteľov gender nie sú argumentom…

Argumetuje sa aj právami pre LGBTI ľudí. Na druhej strane stoja však práva rodičov na výchovu a mnohé iné, ktoré by ostali potlačené.

B.Š.: Nemyslím si, že stoja na “druhej strane”. Keby sme sa seriózne zaoberali najprv problematikou základných práv a vydefinovali ich, urobili poriadny základ na riešenie problematiky násilia, nevidím dôvod, aby sme neriešili aj otázky ľudí, ktorí pociťujú menšinové sexuálne smerovanie. Ale rozhodne nemôžem uznať ako základné ľudské práva právo na manželstvo alebo právo na deti a zaručovať ho iným “pohlaviam” než sú muži a ženy. Len na okraj: dieťa ani láska nie je právo, je to dar.

M.M. : K mužom a ženám, ktorí pociťujú homosexuálne sklony, treba pristupovať citlivo a jemne. Viacerí však vyjadrujú nechuť k podujatiam ako Dúhový pochod a necítia sa byť zastúpení takými OZ ako Inakosť. Obrátene: Inakosť a podobné združenia nezastrešujú názory a požiadavky všetkých homosexuálne cítiacich ľudí. Vo Francúzsku je napríklad skupina Homo vox, ktorá sa postavila na obranu manželstva muža a ženy, pretože svojim chápaním a rozumom dospeli k tomu, čo skutočne manželstvo je a čo ním rozhodne nie je. Správna rovnováha podľa mňa je niekde tu: určite by praktizujúci homosexuáli nemali byť atakovaní (v súčasnosti mizivé percento prípadov) či vysmievaní. Koniec koncov, tak ako aj iní ľudia. To sú predsa základy slušnosti. No rodičia by mali mať právo povedať svojim deťom, že podľa ich názoru praktizovanie homosexuálneho správania nie je správne, že takýto vzťah nie je manželstvom a že byť homosexuálom vôbec nie je radostné (prek.gay). Žiaľ, inde v Európe je sloboda slova tvrdo potlačovaná.

Čo môžu obyčajní ľudia momentálne urobiť?

B.Š.: Pozorne počúvať, nedať sa pomýliť a vyjadrovať sa. Nemožno mlčať, nerobiť paniku, ani bezmyšlienkovito preberať hocičo povedané. Ak si necháme schváliť zákony, ktoré ohrozia naše právo na výchovu detí akú si želáme, potom ich bude musieť každý poslúchať, preto sa treba angažovať.

M.M.: Čítať, rozmýšľať, rozprávať sa s priateľmi o tom, mať racionálne argumenty pri obrane manželstva, sieťovať sa, aby keď je potreba podporiť nejakú dobrú iniciatívu (hromadnú pripomienku, petíciu, napísať mail, prísť na zhromaždenie), ste neboli osamotení, ale malo to efekt širší. Ak je niekto “akčnejší”, tak nech si pozrie www.radavladylp.gov.sk , nájde tam Stratégiu, môže sa nakontaktovať na gestorov jednotlivých kapitol a zapojiť do práce na jej príprave, aby jej odloženie nebolo Pyrrhovým, ale reálnym víťazstvom rozumu a pravdy o rodine.

Za rozhovor ďakuje Mária Kohutiarová

Pozn.: pri odpovediach B.Š. asistovala Janka Šípošová, asistenka podpredsedníčky NR SR p. Eriky Jurinovej.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...