Pokračujem v našej sérii Voľby 2010 a rodinná politika.

Dnes vám ponúkame prezentáciu hodnôt ďalšieho politika: Miroslav Beblavý, kandidát za SDKÚ.

Mohli by ste sa našim čitateľom na úvod predstaviť?

Mám 33 rokov a bývam v Bratislave na Trnávke so svojou manželkou Emíliou Sičákovou-Beblavou a našimi dvoma deťmi, Paľkom a Jankom. Svadbu sme mali v júni 2002, takže na pomery dnešnej generácie som sa ženil celkom skoro. S manželkou sme profesne takmer kópie – vzdelaním sme ekonómovia, viedli sme mimovládne organizácie a dnes pôsobíme ako docenti verejnej politiky na Univerzite Komenského. Ja okrem toho prispievam rodine na živobytie aj ako konzultant najmä pre medzinárodné organizácie (Európska komisia, OSN, Svetová banka…) V súčasnosti kandidujem za SDKÚ-DS do parlamentu. 

Bývanie

Zakladanie rodiny súvisí s hľadaním vlastného bývania. Nájomné byty nepribúdajú tak, ako by bolo treba a na novostavby mladé rodiny nemajú. Mnohí utekajú do Rakúska a inde, kde dostávajú bonusy za každé dieťa, bývať je tam oveľa jednoduchšie. Ako chcete riešiť túto otázku?

Navrhujeme, aby štát prioritne podporoval riešenie štartovacích nájomných bytov pre mladé rodiny a to priamou finančnou podporou pre samosprávy, ktoré ich budujú. Už dnes štát dáva na bývanie veľa peňazí, ale len menšie percento sa dostane tam, kde je to potrebné.

Zároveň chceme pomôcť mladým rodinám, ktoré v zásade majú na vlastné bývanie, ale po narodení dieťaťa im chýba jeden príjem. Navrhujeme, aby pracujúcim rodinám dal štát oproti dnešku dvojnásobný príspevok pri narodení dieťaťa, ak ho použijú na splácanie hypotéky alebo iného úveru na byt.

Materská dovolenka…

…už len ten názov zavádza. Mizivý spoločenský status, najnižšie finančné ohodnotenie, motivácia stať sa matkou ohrozená – a pôrodnosť je bledá. Ponúkate riešenie?

Vieme, že ľudia chcú mať deti, len na to často nemajú podmienky. Štát by nemal rodičov motivovať mať deti, ale mal by im pomôcť realizovať ich prirodzenú túžbu po dieťati a pomôcť s nákladmi.  Vidím dnes najväčšiu prekážku v období po narodení bábätka, ktoré sú pre mladú rodinu najkritickejšie – náklady prudko stúpnu, príjmy klesnú.

Preto ako SDKÚ navrhujeme materskú po 1 celý rok vo výške predchádzajúceho čistého platu, aby aspoň príjmy neklesli. Navrhujem aj pružnejšie čerpanie rodičovského príspevku, aby mamičky, ktoré chcú byť doma kratšie ako 3 roky, mohli čerpať vyšší príspevok

V tomto volebnom období sa mamičky na MD dočkali všelijakých „perál“ v podobe zákonov, napríklad aj toho, že ich sociálna poisťovňa strašila stratou príspevku na dôchodok, alebo aj rozdelením výšky materskej podľa „kvality“ matiek – a tak máme matky „dobré“ – tie majú viac a „zlé“, ktoré si zaslúžia menej. Čo s takouto a inými absurdnosťami?

SDKÚ vždy presadzovala jednotný rodičovský príspevok, pretože keď štát triedi rodičov, urobí vždy veľké nespravodlivosti. V roku 2005 sme takýto návrh aj presadili a fungoval celkom dobre, kým ho pani Tomanová nezrušila. Rozlišovanie matiek podľa predchádzajúceho príjmu patrí do materskej, ktorá sa vypláca na základe odvodov, nie do rodičovského príspevku.

Myslím si, že štát by nemal mamičkám (a otcom) brániť v práci popri rodičovstve, pretože to práve umožňuje prirodzdené a pružné kombinovanie oboch rolí. Takže pravidlá príspevkov a platenia na dôchodok by nemali demotivovať a zakazovať privyrábanie. Nemá to zmysel ani pre rodičov, ani pre štát.

Viacdetné rodiny, rodiny s malými deťmi

Ako chcete podporiť tých, ktorí sa napriek všetkým prekážkam rozhodli mať viac detí a vychovať ich ako budúcich riadnych daňových poplatníkov?

Našim cieľom je účinnejšie podporovať strednú vrstvu v rodičovstve. To nevyžaduje nutne oveľa väčší balík peňazí, ale ich lepšie použitie a lepšie zákony. Vidíme, že rodičom okrem priamej finančnej podpory chýbajú najmä služby starostlivosti o dieťa a pružnosť pri kombinovaní rodičovstva a práce. To sú priority SDKÚ.

Rodinám chýbajú predovšetkým sociálne služby, miesto štátu ich suplujú neziskovky. Ak chcete pomôcť lepšej sociálnej adaptácii rodín s malými deťmi, ako plánujete pomôcť napríklad materským centrám, ktoré v okolitých štátoch patria do sociálnej siete a neživoria, ako tie naše?

My v tejto oblasti vidíme zdroj pracovných miest, takže ich rozvoj máme zapísaný priamo v programe vrátane verejnej pomoci pri financovaní. Na druhej strane chcem zdôrazniť, že ak to má fungovať, musí byť to financovanie viaczdrojové – teda nielen štát, ale aj obce a samotní rodičia by mali prispievať.

Čerstvé mamičky čaká množstvo papierovačiek, ktoré treba vybaviť po pôrode na rôznych miestach. Nie je možné vyriešiť to inou cestou? Ako môže čerstvá mama v šestonedelí behať po x-úradoch kvôli dokladom? Nehovoriac o tom, že je ťažké ísť trebárs na úrad práce s kočíkom – ten náš po rekonštrukcii  /!/ nemá výťah, vonkajšie schodisko má len plošinu na invalidné vozíky, vo vnútri úzke schodisko a papiere pre matky sa vybavujú na treťom poschodí…

Keďže sa mi nedávno narodilo druhé dieťa, mám osobnú skúsenosť s tým, že úradníčky sú často aj milé a ochotné, ale systém je zlý. Základným riešením je, aby po úradoch nemusel nikto, ani čerství rodičia, behať osobne a mohli veci riešiť elektroinickou cestou.

Úrady, úradníci, zákony

Neznalosť zákona neospravedlňuje. Faktom ale je, že drvivá väčšina ľudí nerozumie oficiálnemu zákonnému právnickému jazyku. Prečo úrady, ktoré nám majú slúžiť, zasielajú rodinám paragrafové hieroglyfy, nad ktorými sedíme hodiny /ak to neriešime s niekým, kto tomu rozumie odborne/? Prečo nie je možné aj v písomnom prejave používať zrozumiteľné vyjadrovanie, ktoré odbúra zbytočný strach a neporozumenie?

Problém je v tom, že nikto úradníkov ani netlačí k tonu, ani ich neučí, ako to robiť (je ľahšie kopírovať formulácie zo zákona, než to zrozumiteľne vysvetliť). Netýka sa to len úradníkov v sociálnej sfére, ale tam je to najvypuklejšie, keďže s ňou prichádza do styku najviac občanov.

Riešenie vidím v tom, že aspoň základné informačné materiály by úrady museli okmažite vydávať v zrozumiteľnej forme a ministerstvo by to výslovne kontrolovalo, kým sa to nenaučia. Ďalším riešením je trénovanie úradníkov v tom, ako zrozumiteľne komunikovať

Prečo na jednu odpoveď z relevantnej štátnej organizácie čaká obyčajný človek dlhšie, ako je zákonom stanovené? /V našom prípade Sociálna poisťovňa – odpoveď prišla po 2,5 mesiaci!!!/ Ak to urobí obyčajný človek po zákonnom termíne, hneď mu príde poštou právnická hrozba s pokutami a inými „príjemnosťami“…

Pretože Sociálnej poisťovni žiadne sankcie nehrozia. Pokutovať poisťovňu ani nemá zmysel, pretože by pokutu aj tak zaplatila z našich spoločných peňazí. Zmysel by malo prísnejšie postihovať jednotlivých úradníkov, ktorí to majú na starosti.

Školstvo, zdravotníctvo

Naša vynikajúca detská lekárka strávi hodiny „papierovaním“, miesto toho, aby ich venovala pacientom, čo by bolo aj jej milšie. Všade, kam ideme s deťmi kvôli zdraviu – od pôrodnice po odborných lekárov – je rizikom hlavne na psychiku: nie každý má šancu ísť do súkromného zariadenia, nie na každého lekára vieme zohnať referencie, že je dobrý ako odborník aj ako človek.  Navyše, ísť k lekárovi znamená zabiť len tak pol dňa, o úrovni pobytu v nemocnici nehovoriac…

Stav zdravotníctva je rizikom na psychiku pre všetkých z nás – rodičov s deťmi, ako som ja, ale aj pre starších ľudí. Napriek tomu, že do zdravotníctva ide dnes oveľa viac peňazí, pacienti to necítia v kvalite služieb ani prístupe. Riešenie vidím aj v jasnejšom definovaní štandardov starostlivosti a prístupu, na ktoré má pacient nárok a ich následnom vymáhaní.

Skúsenosť mi totiž hovorí, že hoci aj dnes by mnohi, najmä individuálni lekári mohli pacientom život uľahčiť cez presné objednávanie, dlhšie ordinačné hodiny a podobne, mnohí to nerobia. To vyplýva aj z toho, že v mnohých miestach a špecializáciach je lekárov málo, takže treba riešiť aj túto otázku.

Škola. Má byť miestom spolupráce na výchove a vzdelávaní dieťaťa s rodičmi. Nám, rodičom, záleží na tom, aby naše deti učili skvelí učitelia. Ako chcete udržať tých, ktorí sú v škole z entuziazmu a nie za plat, a prilákať iných, ktorí odišli z existenčných dôvodov?

Udržiavať a zlepšovať platovú úroveň, osobitne tam, kde zaostáva za platmi vysokoškolákov v súkromnom sektore (veľké mestá). Zároveň zásadne zmeniť proces výchovy a prípravy mladých učiteľov.

Prekáža nám, že brány školy sa zatvoria po skončení krúžkov, ktoré aj tak nie sú pre všetky deti. Nemáme kam ísť športovať, ihriská na sídliskách sú v dezolátnom stave. Prečo školy neposkytujú k dispozícii svoje ihriská a priestory pre voľnočasové aktivity školákov a ich rodín? Hlavne v malých mestečkách a v dedinách  s nízkou ponukou aktivít aby bol takýto krok veľkou pomocou…

Tieto kroky SDKÚ dlhodobo presadzuje a to vo forme aj posilnenia celodennej povahy ponuky aktivít zo strany školy aj otvorenosťou školy voči neorganizovaným aktivitám rodín. Kedysi sme začínali otváraním počítačových učební pre verejnosť, dnes vidíme, že rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie je otvárať športoviská. Aj v súčasnom volebnom programe to máme ako jednu z priorít.

Ad – miesto na hranie. Je ich čím ďalej, tým menej, rovnako ako voľnej plochy na hranie – teda čisté veľké trávniky, sídliskové ihriská /futbal, basketbal/ hlavne v mestách… Nezodpovední psíčkari sú si vedomí svojho neohrozeného postavenia, rovnako s tými, ktorí aj tých pár ihrísk ničia.

Je to otázka skôr na úrovni miest, obcí a mestských častí, ale myslím si, že investovanie do parkov aj športovísk by malo byť rovnakou prioritou ako doprava či veľké developerské projekty.

Zamestnanie, živobytie 

Práca – ťažký oriešok. Ako chcete motivovať zamestnávateľov, aby boli ochotní prijať matku po MD späť do práce bez priamych či nepriamych otázok a diskriminácie v súvislosti s jej počtom a vekom detí?

V prvom rade je treba, aby bolo práce viac. Ak je v krajine reálne pätnásťpercentná nezamestnanosť, tak majú problém všetci a aj zamestnávatelia nie sú motivovaní sa prispôsobovať, keď si môžu bezbreho vyberať. Z hľadiska rodičov malých detí a ich vzťahu so zamestnávateľmi to vidíme ako citilivú otázku, lebo akékoľvek obmedzujúce opatrenie voči zamestnávateľovi sa môže ľahko otočiť proti rodičom. To nás však nesmie zastaviť či už v osvetových programoch alebo vymáhaní zákonov inšpekciou. Veľa môže štát urobiť ako zamestnávateľ – konieckoncov, je to najväčší zamestnávateľ v krajine.

Kedy sa dočkáme skutočne flexibilného pracovného času, možnosti práce na doma, uznania doplneného vzdelania počas MD – mnohé ženy sú také šikovné, že si urobia popri deťoch vysokú školu.

Legislatíva to umožňuje už dnes, ale chceme ju dotiahnuť tak, aby si rodičia mohli reálne dovoliť najmä flexibilný pracovný čas a o niečo kratšie úväzky a najmä, aby boli k tomu zamestnávatelia motivovaní.

Zamestnávateľov ústretových rodine možno spočítať na prstoch dvoch rúk – naši chlapi, ale aj mamy sú nútení byť v práci od vidím do nevidím, často krát sú odbití poznámkou, že za bránami podniku je záujemcov dosť. Čím chcete dosiahnuť zosúladenie rodinného života a práce?

Naozaj je treba, aby bola vyššia zamestnanosť a viac pracovných ponúk, lebo až keď si môže zamestnanec aspoň trochu vyberať, môže on aj štát tlačiť úspešnejšie na zamestnávateľa. To však nie je všetko – štát môže robiť informačné a osvetové programy, vymáhať cez inšpektorát práce lepšie existujúce práva a najmä byť sám lídrom – keby verejná správa ukázala, že vie byť ústretová k rodine ako zamestnávateľ, hneď by sa ľahšie tlačilo na ostatných.

Žijete v rodine, čo vy sám za seba považujete za problém pre vašu rodinu, čo by ste chceli zmeniť a ako?

Riešime doma najmä témy, na ktoré ste poukazovali vo svojich otázkach. Osobitne ma trápia práve služby pre rodinu, parky, ihriská a pod. Pretože to si nikdy nemôže jednotlivec vyriešiť sám, nech sa snaží akokoľvek, tam potrebuje dobre fungujúci verejný sektor. Okrem toho často myslím na zosúladenie rodinného a pracovného života – my v tom problém nemáme, lebo ako vysokoškolskí učitelia to práve máme flexibilné, ale vždy si pritom uvedomujem, aké ťažké to majú ostatní rodičia.