Voľby pred dverami V. – Zuzana Martináková, Únia

Aký názor na politku a na riešenie problémov má strana Únia? Dnes nám to prezradila Zuzana Martináková – 49 rokov,  vydatá, traja synovia, býva v  Kvetoslavove neďaleko Bratislavy.

Zakladanie rodiny súvisí s hľadaním vlastného bývania. Nájomné byty nepribúdajú tak, ako by bolo treba a na novostavby mladé rodiny nemajú. Mnohí utekajú do Rakúska a inde, kde dostávajú bonusy za každé dieťa, bývať je tam oveľa jednoduchšie. Ako chcete riešiť túto otázku?

Je to naozaj problém, ktorý vyháňa mladých ľudí do zahraničia. Riešení je niekoľko. V našom programe hovoríme, že chceme presadiť tzv. šrotovné na byty. Všetci sa nás pýtajú, čo to znamená. Znamená to, že byty, ktoré sa dnes nepredávajú kvôli kríze, sú postavené a stoja, by sa predávali bez DPH. Teda oveľa výhodnejšie. Ide o dočasné opatrenia, ktoré by rozprúdilo trh s bytmi. Umožnilo ľuďom aby si kúpili byt výhodnejšie. Teda iná forma  šrotovného s autami. Vieme, že to je iba dočasné opatrenie. Z dlhodobého hľadiska chceme prijať legislatívu na výstavbu nájomných bytov, ktoré úplne chýbajú. Legislatívu preto, aby sa firmám oplatilo ísť do výstavby nájomných bytov a aby takéto byty boli finančne dostupné.

Materská dovolenka… už len ten názov zavádza. Mizivý spoločenský status, najnižšie finančné ohodnotenie,   motivácia stať sa matkou ohrozená – a pôrodnosť je bledá. Ponúkate riešenie?

Dávame záväzok, že zvýšime rodičovský príspevok o sto eur. Zároveň je nutné odbúrať všetky diskriminujúce opatrenia, ktoré táto vláda prijala. Teda aby matky na materskej a rodičovskej mohli pracovať bez obmedzenia a bez ohľadu na to, kto sa im stará o dieťa. Aby vyšší rodičovský príspevok poberali aj študentky, živnostníčky, aj tie matky, ktoré dočasne stratili prácu. Dnešná mladá rodina začína spoločný život s úvermi a pôžičkami. Taká je realita. Preto odkladajú narodenia dieťaťa. Lebo sa obávajú, že nesplatia z jedného platu svoje záväzky. Preto hovoríme, že prednostne treba riešiť rodičovský príspevok a dať istotu mladej rodine, že finančne utiahne obdobie, keď jeden z rodičov nepracuje  a stará sa o dieťa.

V tomto volebnom období sa mamičky na MD dočkali všelijakých „perál“ v podobe zákonov, napríklad aj toho, že ich sociálna poisťovňa strašila stratou príspevku na dôchodok, alebo aj rozdelením výšky materskej podľa „kvality“ matiek – a tak máme matky „dobré“ – tie majú viac a „zlé“, ktoré si zaslúžia menej. Čo s takouto a inými absurdnosťami?

Moje presvedčenie ako matky troch detí je jednoznačné. Mať deti, vychovávať ich, je najväčšia hodnota, ktorú máme. Matka a dieťa  majú byť chránené a podporované. Avšak keď som aj ja  predkladala v parlamente návrhy na podporu rodín, vždy sme narazili na problém: Čo s tou skupinou ľudí, ktorá si z rodenia detí urobila spôsob obživy? Keď peniaze na deti končia v alkohole rodičov a pod?  Riešiť to cez selektovanie matiek na „lepšie a horšie“, je absurdné. Sociálny systém musí fungovať tak aby problémové rodiny boli pod dohľadom terénnych sociálnych pracovníkov a fungovali cez tzv. náhradného príjemcu.

Ako chcete podporiť tých, ktorí sa napriek všetkým prekážkam rozhodli mať viac detí a vychovať ich ako budúcich riadnych daňových poplatníkov?

Okrem tých príspevkov, ktoré už máme- rodičovský, ako som povedala, chceme ho zvýšiť, daňový bonus, prídavky na deti- všetky by sa mali postupne zvyšovať, by bolo potrebné podporovať deti aj cez školské a mimoškolské aktivity. Aby sa dostali k štipendiám, nielen sociálnym ale aj iným, aby mohli chodiť na krúžky, rozvíjať svoj talent. Podpora pre mimoškolské aktivity je mizerná, mnoho nadaných detí sa nerozvíja kvôli nedostatku peňazí v rodine.

Rodinám chýbajú predovšetkým sociálne služby, miesto štátu ich suplujú neziskovky. Ak chcete pomôcť lepšej sociálnej adaptácii rodín s malými deťmi, ako plánujete pomôcť napríklad materským centrám, ktoré v okolitých štátoch patria do sociálnej siete a neživoria, ako tie naše?

Treba prijať moderné zákony, ktoré upravia fungovanie všetkých inštitúcií bez ohľadu na to, či sú štátne či súkromné. S týmto delením už treba raz a navždy skončiť. Pre štát je výhodné niektoré činnosti prenechať súkromným aktivitám.

Je tiež dôležité posunúť prenos kompetencií v sociálnej oblasti dole na samosprávy aj s peniazmi. Tento proces sa v tomto volebnom období vôbec nepohol.

Čerstvé mamičky čaká množstvo papierovačiek, ktoré treba vybaviť po pôrode na rôznych miestach. Nie je možné zariadiť napr. elokované pracovisko na pôrodniciach, kde by takéto veci boli hneď poriešené? Ako môže čerstvá mama v šestonedelí behať po x-úradoch kvôli dokladom? Nehovoriac o tom, že je ťažké ísť trebárs na úrad práce s kočíkom – ten náš po rekonštrukcii  /!/ nemá výťah, vonkajšie schodisko má len plošinu na invalidné vozíky, vo vnútri úzke schodisko a papiere pre matky sa vybavujú na treťom poschodí…

Toto je úplne logická správna a potrebná požiadavka. Je pomerne ľahko realizovateľná. Ide len o zmenu v organizácii práce na úradoch, ktorá sa dá urobiť.

Neznalosť zákona neospravedlňuje. Faktom ale je, že drvivá väčšina ľudí nerozumie oficiálnemu zákonnému právnickému jazyku. Prečo úrady, ktoré nám majú slúžiť, zasielajú rodinám paragrafové hieroglyfy, nad ktorými sedíme hodiny /ak to neriešime s niekým, kto tomu rozumie odborne/? Prečo nie je možné aj v písomnom prejave používať zrozumiteľné vyjadrovanie, ktoré odbúra zbytočný strach a neporozumenie?

V programe pre sociálnu oblasť navrhujeme aby terajšie pracoviská úradov práce a sociálnych vecí boli rozčlenené na dve časti. Jedna by bola tzv. poradenská, kde by každý občan dostal všetky informácie, ktoré sa ho týkajú, keď rieši svoju situáciu. Komplexné a zo všetkých oblastí. Pracovníci by zároveň aj niesli zodpovednosť za poskytnuté poradenstvo. Výkonná časť úradov by sa potom už venovala len realizácii dávok, podpôr a pod. Je to veľmi dôležité práve preto aby každý človek vedel na čo má nárok, v akej situácii sa nachádza, čo ho čaká napr. o rok, Na čo stratí nárok ak sa jeho situácia zmení a pod. 

Prečo na jednu odpoveď z relevantnej štátnej organizácie čaká obyčajný človek dlhšie, ako je zákonom stanovené? /V našom prípade Sociálna poisťovňa – odpoveď prišla po 2,5 mesiaci!!!/ Ak to urobí obyčajný človek po zákonnom termíne, hneď mu príde poštou právnická hrozba s pokutami a inými „príjemnosťami“…

Odpoveďou je hmotná zodpovednosť každého v štátnej správe. Od ministra až po každého úradníka. Ale ministrami treba začať.

Naša vynikajúca detská lekárka strávi hodiny „papierovaním“, miesto toho, aby ich venovala pacientom, čo by bolo aj jej milšie. Všade, kam ideme s deťmi kvôli zdraviu – od pôrodnice po odborných lekárov – je rizikom hlavne na psychiku: nie každý má šancu ísť do súkromného zariadenia, nie na každého lekára vieme zohnať referencie, že je dobrý ako odborník aj ako človek.  Navyše, ísť k lekárovi znamená zabiť len tak pol dňa, o úrovni pobytu v nemocnici nehovoriac…

Dlhodobo navrhujem aby sa rodinná politika stala samostatnou kapitolou štátnej politiky, nie iba súčasťou sociálnej podpory. Preto, lebo podpora pre rodiny je súčasťou sociálnej oblasti, zdravotníctva, školstva, spravodlivosti a pod. Potom by sa nemohlo stať, že sa ako na bežiacom páse rušia detské pohotovosti, detské ambulancie praskajú vo švíkoch a dostupnosť odborných lekárov pre mamičky s malými deťmi je problematická. Zlá úroveň zdravotníctva sa vždy odrazí na tých najslabších- malých deťoch a starších ľuďoch.

Škola. Má byť miestom spolupráce na výchove a vzdelávaní dieťaťa s rodičmi. Nám, rodičom, záleží na tom, aby naše deti učili skvelí učitelia. Ako chcete udržať tých, ktorí sú v škole z entuziazmu a nie za plat, a prilákať iných, ktorí odišli z existenčných dôvodov?

Kým nezaplatíme dobrých učiteľov, bude školstvo upadať nech sa budú robiť akékoľvek reformy. To je základné východisko. Prekáža mi však, že školy nerozvíjajú viac osobnosť a individuálne danosti každého dieťaťa. Stále je to o honbe za známkami a memorovanie naučených vedomostí.  

Prekáža nám, že brány školy sa zatvoria po skončení krúžkov, ktoré aj tak nie sú pre všetky deti. Nemáme kam ísť športovať, ihriská na sídliskách sú v dezolátnom stave. Prečo školy neposkytujú k dispozícii svoje ihriská a priestory pre voľnočasové aktivity školákov a ich rodín? Hlavne v malých mestečkách a v dedinách  s nízkou ponukou aktivít aby bol takýto krok veľkou pomocou…

Môj najmladší syn Tomáš hrá hokej. Ja som veľký zanietenec tanečného športu, ktorému sa aj venujem. Ide mi srdce puknúť, keď spoluhráč môjho syna alebo nejakí malí tanečníci prídu a povedia, že končia, lebo rodičia na to nemajú peniaze. To je realita, ktorú riešime a zháňame peniaze, kde sa len dá. Veľmi by som chcela presadiť projekty, ktoré pôjdu na podporu detí, ktoré sa chcú venovať športu, umeniu, aktivitám, ktoré ich rozvíjajú. Cez školy a kluby.

Ad – miesto na hranie. Je ich čím ďalej, tým menej, rovnako ako voľnej plochy na hranie – teda čisté veľké trávniky, sídliskové ihriská /futbal, basketbal/ hlavne v mestách… Nezodpovední psíčkari sú si vedomí svojho neohrozeného postavenia, rovnako s tými, ktorí aj tých pár ihrísk ničia.

To je vecou samospráv. Ľudia by mali vyžadovať aby sa primátor či starosta, ktorého si zvolia, zaviazal, že v meste zachová zeleň, parky a ihriská. To by malo byť prvoradé.

Práca – ťažký oriešok. Ako chcete motivovať zamestnávateľov, aby boli ochotní prijať matku po MD späť do práce bez priamych či nepriamych otázok a diskriminácie v súvislosti s jej počtom a vekom detí?

Ťažká otázka. Ochrana matiek by mala byť lepšie zakotvená v zákonoch. Ale sú to predovšetkým zamestnávatelia, ktorí musia pochopiť, že dobrá matka je aj dobrou pracovníčkou. A každý manažér či majiteľ firmy by mala mať stále napamäti, že aj jeho matka vychovala a pritom pracovala.

Kedy sa dočkáme skutočne flexibilného pracovného času, možnosti práce na doma, uznania doplneného vzdelania počas MD – mnohé ženy sú také šikovné, že si urobia popri deťoch vysokú školu.

Možno vtedy sa toho všetci dočkáme, keď bude o zákonoch a politike štátu rozhodovať viac žien- matiek. Matiek, ktoré deti vychovali a vychovávajú a vedia ako sa žije slovenskej rodine. Nie politici, ktorí po 20 tich rokoch v politike ani netušia aký je reálny život.

Zamestnávateľov ústretových rodine možno spočítať na prstoch dvoch rúk – naši chlapi, ale aj mamy sú nútení byť v práci od vidím do nevidím, často krát sú odbití poznámkou, že za bránami podniku je záujemcov dosť. Čím chcete dosiahnuť zosúladenie rodinného života a práce?

Tých nástrojov je viacero. Od dostupných a finančne únosných služieb, jaslí, škôlok až po také priame nástroje akou sú napr. firemné škôlky. Priznám sa, projektom firemných škôlok sa už istý čas zaoberám. Zamestnávatelia, ktorých som oslovila sa jednoznačne vyjadrili, že ak by ich štát zvýhodnil a platil na deti aj vo firemných škôlkach, tak by ich zriaďovali.

Pre matku je určite výhodné ísť do práce spolu s dieťaťom a mať ho blízko pri sebe vo firemnej škôlke. Pre zamestnávateľa je výhodné udržať si pracovnú silu, možnosť aby pracovník mohol aj dlhšie pracovať keď treba, lebo škôlka funguje podľa potrieb zamestnávateľa. A bola by to aj odpoveď na čoraz väčší nedostatok materských škôl, ktorý tu už je.  

Žijete v rodine, čo vy sám za seba považujete za problém pre vašu rodinu, čo by ste chceli zmeniť a ako?

Mám tri deti. Dvaja synovia sú už dospelí, najmenší je školák a športovec.  Aj ja aj môj manžel, máme ešte oboch rodičov v pokročilom veku.  Je to asi najkrajšie obdobie, keď sa môžu schádzať všetky generácie. Sme rodina, ktorá sa ešte stará o deti a musí myslieť na starostlivosť o svojich rodičov.

Preto viem, aké dôležité sú dostupné služby pre deti aj seniorov. Inak vznikajú ťažké až neriešiteľné situácie v rodinách. Aké dôležité je kvalitné zdravotníctvo. Mojou srdcovou záležitosťou v politike je však oblasť práv detí. Ich dobré vzdelanie, rozvíjanie talentu a osobnosti. V nich je skutočne naša budúcnosť. Moje životné krédo je: „ Všetko čo robíme, o čo sa usilujeme, čo vytvoríme, robíme preto aby sme to zanechali svojim deťom.“