Tretia adventná: Stať sa “úplným”

Akí sme?

Len sa pozrime na seba: ak nám aj niečo deti rozprávajú, ako často počúvame na 100%? Veľmi často počúvame len na pol ucha, nesústredení, popritom čosi študujeme, robíme, ešte premýšľame nad horou prádla na žehlenie a nad tým, že sme zabudli kúpiť kečup, pohľad máme uprený niekde inde… Jednoducho naša pozornosť nepatrí celá tomu okamihu.

Tak isto to vyzerá, keď niečo robíme, keď premýšľame, keď rozprávame s druhým, ba dokonca aj vtedy, keď niekoho objímame a nie sme voči nemu úprimní. Ako často si myslíme „no dobre, už by stačilo, máš čo si chcel, ja ťa inak nemusím“… „Percentá“ svojho „JA“ nedávame celé, delíme ich a to často podľa nejakého zvláštneho kľúča, ktorý nevieme ani sami definovať.

Často sme deformovaní akousi „spoločenskou zvyklosťou“, nepísanými pravidlami, čo sa kde patrí a čo nie, a aj keď s tým vnútorne nesúhlasíme (ak vôbec o tom niekedy premýšľame), nevieme nájsť v sebe dosť sily byť sám sebou.

Bez chuti

A potom tak vyzeráme: ozaj bez chuti. Jedno cítime, druhé urobíme, jedno
povieme, iné si myslíme, jedno robíme, iné by sme práve teraz chceli robiť. A vždy to nejako v sebe ospravedlníme: však čo už, nabudúce, nedá sa inak, som v ťažkej situácii…

Cítime sa vnútorne rozpoltení a hoci občas pozeráme cez prsty na ľudí, ktorí sú iní, nie sme sami so sebou spokojní, akí navonok sme. A možno ani nevieme  tiež nám to asi nik úprimne nepovie – že vyzeráme ako odšťavnený pomaranč, ktorý si prefarbil šťavu na hnedo, aby vyzerala ako jablková, lebo je to in, lebo je taká situácia, lebo si to vyžaduje to a to.

A napriek tomu sa vnútorne sužujeme, že nemôžeme byť tým, čím chceme byť –pomarančom.

Nebáť sa

Ja viem, tiež občas krútim neveriaco hlavou nad náušnicami ešte aj v mihalniciach, nad čudnými účesmi, odvážnym oblečením či inými výstrelkami. Aj toto je sloboda byť samým sebou.

Nikto nás veľmi neučil, že byť samým sebou a dávať všetko to dobré, čo v sebe mám, je najdôležitejším spôsobom budovania lásky k sebe a iným. Vždy sme boli „pripučení“ rodinou, spolužiakmi, učiteľmi a inými „dobrými dušami“.

A potom, aj keď by sme už aj chceli vyliezť von na svetlo Božie, máme v sebe prapodivné zábrany typu „Čo by na to povedali iní“ – a cez tento trápny argument sa oberáme o radosť zo svojej jedinečnosti a o radosť, ktorú môžeme dávať iným tým, že im dáme zo seba to najlepšie.

Jednofarebný svet?

Trpíme nedostatkom osobností, trpíme nedostatkom vzorov, a keby sa nás niekto opýtal, kto z blízkeho okolia nás ako človek oslovil, asi by sme ťažko niekoho pomenovali.

A potom to tak vyzerá, že sa nám život obmedzí iba na uspokojovanie základných ľudských potrieb, na vymýšľanie čím ďalej tým viac zaujímavých dovoleniek, výmen LCD obrazoviek a iných vymožeností – akoby sme takto chceli kompenzovať to, že nevieme byť originálni vo svojej osobe a nemáme odvahu vyjsť so svojimi schopnosťami a darmi, s pocitmi a názormi von sám zo seba. Hoci – často je to oveľa väčšie, príjemnejšie a užitočnejšie prekvapenie, ako šok z novej technickej novinky, ktorú už máme.

Hľadať hľadáme – ale vedľa. Našťastie, holub neodletí po zlej rane, len sa mierne vyplaší.

Dajme to dokopy

Byť sám sebou a nebáť sa dávať taký, aký som. Veriť si, že mám čo ponúknuť dobré pre iných a že môžem byť obohatením pre kohokoľvek. Prežívať každú sekundu naplno celý, vnimať veci, slová, osoby do posledných detailov a dať im to pocítiť – že sú v mojom myslení, vnútri prijatí a že sú pre mňa teraz v tomto okamihu dôležití. Iba takto môžeme opravdivo prísť k radosti zo života a zároveň k tomu, aby sme ju dokázali v plnosti darovania svojich darov dávať ďalej.

(4 hlasov, priemerne: 3,80 z 5)

Loading...