Ako sa hrajú naše deti

Áno, to je obraz dnešných znudených detí. A my, rodičia, len rozpačito pritakávame: „…ten dnešný svet je taký.“

Nie je to s tými deťmi aké zlé

Ale hádam to nie je až také zlé, pomyslím si občas. Ako minule. Bola jeseň, mali sme za sebou dušičkový víkend. Decká, motajúce sa pomedzi hroby boli nadšené z toľkých svetielok ale hitom sa pre ne stali tie – no elektrické. A tak vyjdúc z brány rátali drobné mince v svojich puďolároch a hneď pri prvom stánku sa začali zjednávať. Ako inak, kúpili si ich. Vraj domov, na pamiatku. A neváhali šľahnúť na ne celé mesačné vreckové.  

Cesta domov bola plná emócií. V aute zo zadných sedadiel bolo počuť od radostného jééj, oooo, krása, super...až po hašterivé nechaj mi to, zhasni mi to, veď sa mi to vyminie, keď s tým budeš stále svietiť! No veď viete, brat a sestra – pes a mačka – štekanie a mraučanie.

Večer ostali ešte vonku, bolo príjemne a tak som ich ani veľmi nezháňala dnu. Až keď som dovarila večeru, vyšla som po nich. „Ako sa pekne hráte“, milo ma prekvapili. Naozaj. Vzácna zhoda, nikto do nikoho neštuchal, pekne, ticho sa rozprávali a stáli nad… pozerám…

„Tu sme vám postavili hrob.“ Začali vysvetľovať jeden cez druhého. „Toto je tvoj a henten je tatov.“ Na tráve pred domom stáli dve mohylky. Navláčili si na ne kamenné kocky z rozkopanej cesty, ktorú práve zbíjali chlapi v oranžových vestách. A na kamene pietne položili svoje elektrické sviečky.

„My sme sa síce narodili obaja Tebe, ale sa nepoznáme.“ Pokračovali vo svojom pútavom príbehu. „Vy ste akože zomreli, už dávno. O mňa sa starala babka a … a o mňa zase druhá babka. Chápeš? My sa akože nepoznáme. Ale teraz som prišla na tvoj hrob … a ja zas na tatov a … spoznali sme sa, že sme brat a sestra!“ Nadšene mi dokončili svoje rozprávanie akože nájdení súrdenci.

„Ozaj sa pekne hráte“, chválim ich a trhá mi kútikom úst. A vidím, že na nás nešetria. Celý čas, kým si stojím nad „svojim hrobom“, sviečka na ňom je zapnutá. Žiadne vypni ju, nemíňaj mi…

Teplý jesenný večer skončil. Prešla zima, prišla jar. Roztopený sneh znovu odkryl kamenné mohylky, okolo nich vykvitli žlté púpavy.

Neviem, čo by pri pohľade na ne povedali detskí psychológovia, ale aspoň tú fantáziu by mohli uznať. Keď sa na ne dívame my s mužom, tešíme sa, že hádam bude o nás postarané. A tešiť by sa mohla aj Katka Brychtová, bude mať ešte dlho o čom točiť…:-)

 

Článk je zaradený v projekte:

” Píšete lepšie, ako u nás čítate? ”

 

 

(20 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...