Betlehem

Čo treba človeku na to, aby mal rád? Otázka, ktorá je v týchto okamihoch úplne namieste, napriek tomu, že mnohí máme už predvianočných príprav a zhonu plné zuby a nevládzeme sa z Vianoc už ani len tešiť. Čudné: hoci je všetko zvonku tak, ako má byť, vnútri nie je… nič.

Prázdno, hlucho, slepo

Stres, ktorý prinášajú Vianoce? Ako potom môžeme povedať: želáme vám pokojné sviatky Lásky? Nie je to nejako domotané v nás?

No dobre: umyť okná, urobiť veľké upratovanie, nakúpiť darčeky, napiecť, nachystať, výzdoba, pohľadnice – čo len virtuálne, dohliadnuť na deti, nech neflákajú školu, lebo písomky stále bežia, ustriehnuť v tomto počasí bacily, do toho uzávierka v práci či finiš s čímsi navyše, všade plno ľudí, ktorí odušu nakladajú do košíkov v marketoch hádam všetko… Nech je plnosť!

A plnosť – nie je. Totiž, nie taká, akú chceme, po akej túžime, pre akú na Vianoce každý rok s rovnakou nádejou alebo aj s trpkou skúsenosťou čakáme – bude to iné alebo ešte horšie ako vlani? Zdobíme, chystáme a robíme všetko preto, aby tá atmosféra prišla, tá vysnívaná, pokojná, bez kiksov a hádok, nepokoja, napätia, aby už konečne boli… Vianoce. Aby nám bolo všetkým dobre. Nielen preto, že čučíme do telky, máme čo jesť a nemusíme nič robiť.

Miesto toho sa mnohí cítime vo vnútri prázdni, opustení. Keby niekto zakričal do nášho srdca, bolo by tam hlucho. Keby malo samo niekam ísť, spadlo by…lebo nevidí od únavy zo zhonu za trblietkami a blýskajúcimi svetielkami v ošiali nekonečného nápevu White Christmas znejúceho ako otrepané klišé z každého ampliónu na každom rohu… a ešte ani snehu niet.

Tak? Kde je systémová chyba?

Vyzerá to presne tak. Máme zle naprogramované tajomstvo Vianoc. O čom vlastne rozprávame a čo vlastne pre to robíme – to sú dva rôzne svety, oheň a voda. Vianoce pre nás sú symbolom lásky. A tak sa znovu pýtame: čo vlastne potrebuje láska? Nové gule v in farbe, aby bol komplet zladený stromček? Najnovší model i-padu? Natrepanú chladničku a pivo v base na balkóne? Nového Little Pony, gormitov vagón, alebo?

Láska nepotrebuje nič z toho, čo robíme a za čím sa pred Vianocami pachtíme. Láska potrebuje čas. Láska potrebuje ticho na počúvanie. Láska potrebuje dlane na pohladenie. Láska potrebuje pokoru a úžas nad tým druhým. Láska potrebuje ochotu ísť ďalej, ako nás nesú nohy a odvaha. Láska potrebuje čím menej mať v hmote, aby mohla čím viacej dať zo srdca, aby nebola rušená ničím nepodstatným – napriek všetkým reklamám sveta. Pre lásku je zbytočné mať vyblyšťané okná na byte, ak sú špinavé okná nášho srdca.

Prastaré know-how

A teraz čo? Pýtame sa možno sami seba, unavení, vyčerpaní a stále bez onej pravej chute Vianoc. Teraz sa treba len dobre pozrieť, kde nájsť patent na lásku. Nebude v osobe vychechtaného Santu obesenom na rebríku už pomaly štvrtý týždeň, ani v miliónoch snehuliakov, sobov, gýčových anjelov a iných kvázi vianočných obrazov, ktorými nás kŕmi svet a ktorých už máme akurát dosť.

Treba sa dobre pozrieť na taký obyčajný Betlehem. Možno zdedený, čím jednoduchší, tým lepšie. Tam to je. Celé tajomstvo Vianoc. Celý patent na lásku. Celý systém, v ktorom to funguje.

Príbeh, na ktorý sme možno už zabudli a ktorý sa nám zdá príliš jednoduchý do tohto sveta. Boh sa rozhodol dať ľuďom Dieťa, svojho Syna. Pretože chcel pre nás dobro. Našiel dievča, ktoré povedalo „áno“ – dalo svoj čas, seba, svoje plány pre druhých. A bol tu ešte Jozef, ktorý s tým vlastne nič nemal a predsa neopustil Máriu, nad ktorou sa naučil žasnúť. Teraz títo dvaja v tichu mlčia a žasnú nad Darom, ktorý skutočne prišiel a ktorý všetko zmení a mení dodnes. Nemajú nič okrem toho, čo našli v maštali a čo vôbec nevlastnia – a predsa majú viac, ako ktokoľvek iný v tomto okamihu. Pretože sa naučili dávať viac, ako je povinnosť, žasnúť miesto frflania, ísť do neznáma miesto toho, aby ostali stáť, mať odvahu miesto špekulácií, vzdať sa všetkého miesto pocitu istoty. Pretože verili v Lásku a Láske, mali privilégium dívať sa jej prví do tváre, žiť s ňou každý deň, učiť sa od nej viac, ako dovtedy vedeli.

V Betleheme je ticho. Len Jozef, Mária a Dieťa. Na to, aby mal človek rád, nepotrebuje vlastne nič. Iba mať otvorené srdce, v ňom trochu miesta a ochoty prijať, čo príde bez veľkých plánov a čo býva darom oveľa viac, ako si myslíme. Mať rád iba seba je jednoduché, ale krátkozraké. A hoci zo začiatku nebolí, čas dáva z takejto lásky príliš veľkú daň. Mať rád druhých je náročné a stavia do náročných situácií. Znamená to vykročiť dopredu k inému a zabudnúť, že ja som ten prvý… Zisk z takéhoto rozhodnutia je viac, ako sme kedy dúfali či snívali.

Ale je to presne to, o čo žobroníme, aby sme mali aspoň raz do roka, na Vianoce: pocit lásky, pocit prijatia, pocit naplnenia, pocit, že tu patrím a že niekto som pre iných. Tí, čo sa vydajú v dnešný večer do svojho vlastného Betlehema bez ničoho, majú šancu získať tajomnú vôňu vianočnej Lásky do svojho srdca na každý deň.

Stačí len byť tu najprv pre druhých – tak, ako pred tisíc rokmi Jozef, Mária a Dieťa v jasliach.