Čo vlastne vedia naše deti o živote?

V jedno popoludnie som vytiahla detváky von. Však je pekne, konečne sme dorobili povinnosti a aj ja som potrebovala rozptýliť hlasové decibely mojich detvákov do väčšieho priestoru, ako je našich vlastnených 72 m2.

Ták  – park pučí, moje ratolesti skáču, lezú na zvonicu, kreslíme kriedou na chodník.

„Kamión!“ Rozkáže si Miki a podáva mi svetložltú kriedu. Za chvíľu sme obaja farební, ale mám to v paži. Mikuláško je spokojný, prenikavé hlásky sa pekne rozlievajú do priestoru a ja nemám pocit, že mi prasknú ušné bubienky.

Kým kreslím na zákazku a mimo plánu mením farbu mojich nohavíc, oba moje sluchové snímače okupuje najstarší. Nadšene vysvetľuje, ako pôjde na olympiádu z biológie a mňa chytajú kŕče v bruchu. Len netuším, či od smiechu, alebo či od napätia. Náš mladý muž nie je práve z tých, ktorí by za biológiou plakali a vrhali sa do jej vôd, ale nejako to záhadne vyšlo tak, že on patrí v triede medzi tých lepších.

A teraz mi tu zanietene vykladá, ako sa má naučiť živočíšne druhy rozoznať podľa obrázku, pomenovať ich po slovensky a priradiť im latinský názov. Pozerám na neho, či je to ešte on… ale vyzerá, že áno.

Príde mi to divnô, lebo toť pred pár dňami mal problém s rozpoznaním základnej záhradnej flóry, a jeho obhajoba znela podľa úvodného motta:  Ešte sme sa to neučili!

Najmenší sa mi začínajú lomiť. Musím prerušiť biologický  monológ a zasiahnuť – najlepšie ponúknutím inej aktivity, riadenej a premyslenej.

„Poďte, ideme pozrieť ovečky!“Lákam ich na atrakciu, ktorej sa nevedia nabažiť.

Zaberá.

Zakrátko stojíme pri ohrade za budovami a kocháme sa najprv vo vlaňajších dorastencoch, z ktorých za zimu narástli statní barančekovia.

Z ohrady sa ozve požadovačné „bé“ a už vieme, že sa k nám hrnie Mica. Má čerstvé, sotva týždňové jahniatka – tri. Motajú sa jej popod nohy a snažia sa uchmatnúť si trošku  mlieka.

Môj biológ sa hlboko zamyslí.

„Mami, ako sa určuje pohlavie zvierat?“ 

„Nuž, všelijako, podľa pohlavných orgánov, podľa veľkosti… Prečo sa pýtaš?“

„Lebo premýšľam, aké pohlavie budú mať tieto jahniatka a už som na to prišiel.“ Vážne kýva hlavou, ako by vyriešil všetky záhady sveta.

„No , čujme,“ blyskne mi v očiach smiech, čo budúci vedec nezachytí.

„Vieš, prišiel som na to, že tie jahniatka budú ženského rodu.“

Vypúlim na  neho oči.

„A to si ako na to prišiel?“

„Jednoducho. Vieš mami, oni tie jahniatka majú všetky také ružové uši…“ 

Ilustračné foto: sxc.hu