Deň zázraku

Pamätám si, ako sme boli malí a sedeli nalepení na televízore, kým sa Popoluške z orieška, ukrytej kdesi na povale, sypali šaty na bál. Človek normálne prestával dýchať a tŕpol, aby to bola ozaj pravda.

Aby existovali zázraky.

Vtedy sme si ich jednoducho nenechali vziať. Ani tajomstvá a čakanie okolo nich, ktoré nám prišli také prirodzené, ako nádych a výdych. Bez zázrakov by sme nemohli žiť svoje detstvo. A asi som nebola jediná, čo som ich videla očami duše všade.

Čas plynul a mnohí na zázraky a tajomstvá pozabudli. Keď sa ma moje deti pýtajú, či existujú zázraky, hovorím im „áno“. Rovnako ako existujú rozprávky a nádherné bytosti v nich, sny, tajomstvá a čakanie. Problém je len v tom, že mnohí z nich nechceli už kľúč od krajiny zázrakov alebo ten svoj kľúč v mori starostí dospeláckych stratili. Ja sa nehanbím ani pred veľkými, ani pred malými priznať, že mám stále rozprávkové oči, svoj kľúč a baví ma čakať na zázrak. Kdekoľvek, kedykoľvek. Lebo ony stále sú.

Človek, ktorý nevníma zázraky okolo seba, je rovnaký, ako šialene smutná princezná. Má všetko a nemá nič. A tak nemôže ani vnímať, aký je život krásny.

Našťastie, nebo je k nám milosrdné.

Lebo nám stále necháva sprítomňovať zázrak, ktorý nemá obdobu, ktorý má tajomstvo, ktorý potrebuje čakanie, ktorý potrebuje srdce ochotné prijať.

Ako inak sa dá vysvetliť, že kdesi v najkrajšej zo všetkých izieb sveta – akou materské lono bezpochyby je – sa napriek námahe a dlhočižnej ceste nejaká malá, odvážna spermia stretne s rovnako malým a rovnako odvážnym vajíčkom, aby v tichu, v ústraní vyčarovali zázrak. Kto pochopí, prečo sa to nepodarilo x iným spermiám a vajíčkam pred nimi? Sú veci, na ktoré napriek odhaleniu opony života nemáme dosah – a je to tak dobre.

Lebo nám pri objavení tohto zázraku neostáva nič iné – v pravde voči sebe a zázraku – len prestať na chvíľu dýchať a povedať tak nežne, ako sme schopní: „Úžasné!“

Neostáva nám iné, ako postoj očarenia a pokory, bez toho, aby sme používali divné frázy o zhluku buniek alebo o „ničom“ a hádali sa o existencii okamihu, kedy je „to už niečo“ a kedy „ešte nič“.

Totiž,

zázrak života je aj o nás,

o našom vnútornom vrátení sa na začiatok svojho začiatku, o našom „retro“ vnímaní, o vďake za odvahu našich mám a otcov nás prijať, o obrátení jedného z troch grošov na rub, kde je obraz toho, komu patrí náš život.

A tak nechajme zázrak života žiť v sebe aj v iných, predovšetkým v tých mamách, ktoré ani nevedia, že kdesi v hlbočinách ich najväčších tajomstiev si práve dávajú rande tá správna spermia a správne vajíčko.

Pantha rhei

A každé  ráno, keď sa zobudíme, skúsme aspoň v duchu objať seba samého, svoju mamu, svoju srdca polovičku, svoje zázraky behajúce a skáčuce po posteli, celý svoj život a svet. Vdýchnime vôňu života a dajme mu znovu od toho rána šancu. Od najtajnejšieho začiatku po najtajnejší koniec.

Zázrak je totiž krásny v každom jedinečnom exemplári – a preto stojí za to nechať ho žiť.

Dnes je jeho deň – ale to predovšetkým preto, aby sme ho vedeli žiť, vychutnať, chrániť a oslavovať  v tie dni, čo prídu po tomto. A tak si nezabudnite aspoň 25. marca pripnúť na kabát bielu stužku – aby každý vedel, že veríte a chránite zázrak menom počaté dieťa spolu s nami.