Nedá sa to inak?

Pred pár dňami sme konečne šli znovu do škôlky. Deti som mala cez prázdniny doma, a túlali sme sa statočne. Napriek tomu času sa náš Miki vytrvalo modlil každý večer tou svojou hatlaninkou: „…Posim, aby tom mohol it do stolty…“

Vízia jeho milovanej triedy a pani učiteliek bola taká silná, až mi to prišlo niekedy ako mame nemilé… Na druhej strane som sa z toho tešila, poznajúc môjho špunta ako značne konzervatívne dieťa, opatrne sa zbližujúce s kýmkoľvek.

Nakoniec: ja sama som bola veľmi spokojná s rozhodnutím, ktoré som v januári urobila, keď som vzala Mikiho zo strednej triedy, kde napriek prevahe chlapcov nezapadol. Opak bol pravdou: chlapci ho používali ako boxovacie vrece a môj synátor chodil domov so všelijakými trhlinami, škrabancami, ešte viac mlčanlivejší a uzavretejší. Brániť sa nevedel… doma také „finty“ nikdy nepotreboval.

V novej triede, ktorá bola navonok zlepená z detí od dvoch do presiahnutých šiestich rokov, zapadol ako ryba do vody, a nielen kvôli tomu, že mal so sebou stále svojho „príma bráchu“.

Bolo mi jasné, že v prvom rade to bolo dielo pani učiteliek, ktoré v tejto zlepencovej triede učili: to, ako sa s minimom finančných prostriedkov chopili iniciatívy a tvorenia, bolo neuveriteľné! A tie divy pokračovali aj pri práci s deťmi, s vynikajúcim vzťahom a láskavým prijatím detí, v komunikácii s rodičmi, ktorá mi prišla až mierne nadštandardná.

Kvitovala som aj, že nerobili rozdiel medzi deťmi rómskymi a bielymi, učili ich vzájomnej spolupráci a pomoci veľkých s malými, a predovšetkým: o všetkých (nielen o svojich) deťoch som sa dozvedela toľko krásnych a pozitívnych vecí, až sa aj mne chcelo jeden celý deň v tej triede presedieť, prehrať, prepočúvať, prerozprávať…

O to silnejšie to bolo, keď Mikimu na jar diagnostikovali poruchu sluchu – pani učiteľka s nami stále spolupracovala, pýtala sa na výsledky, skúšala s Mikim samostatne pracovať (ako vysvitlo, mala špecializáciu na deti so zdravotným postihnutím) a tešili sme sa z každého úspechu v reči, ktorá pomaly napredovala.

Jednoducho: väzba na triedu, ako prostredie, deti ako partiu rôzneho veku a sociálneho pôvodu a tiež učiteľky bola u oboch mojich chlapcov veľmi silná.

Lenže: teraz, keď sme kráčali do škôlky, stalo sa, čo som predpokladala: deti zmenili triedu, kolektív aj učiteľky. (Začali obaja chodiť do triedy, z ktorej som pre ústrky Mikiho začiatkom roka vzala…) Niežeby tieto učiteľky neboli milé… ale bolo to už iné, chýbal tam ten osobnejší vzťah napriek tomu, že do tejto škôlky chodili už aj ostatné naše deti a som tam stará firma.

Šimonko mi po ceste vyronil slzičku – a nie jednu – a Miki kráčal tak zvláštne strnulý, až som veľmi rýchlo pocítila, že sa necíti vo svojej koži a vstupu do triedy, kde sa mu dostalo toľko ústrkov, sa bojí.

Nejako sme to ale preskákali – predsa len deti sa obmenili, pani učiteľky dostali inštrukcie, ako zaobchádzať s Mikiho strojčekmi na uši a Šim mal pre zmenu oporu vo svojom staršom bráškovi.

Ale práve včera sme sa o tom bavili po ceste do práce s kamarátkou, ktorej dcérka práve nastúpila do školy. Ako by bolo fajn, keby aj deti v škôlke mali „svoju“ pani učiteľku a triedu a partiu po celé tie roky, čo sú v škôlke. Určite by to odbúralo mnohé stresy, strachy, plače, neistotu.  

Ako by bolo fajn, keby trieda nebola len zbierkou „ročníkových“ detí, ale vekovo pestrá, aby sa deti naučili spolu vychádzať, komunikovať, spolupracovať, pomáhať si – ako v rodine či na ihrisku alebo potom neskôr v živote. (Ani v kancelárii nesedia ľudia podľa roku narodenia…)

Nehovoriac o tom, ako by bolo fajn – aj keď viem, ako veľmi to závisí od dobrej učiteľky a osvietených rodičov – aby sa nebáli do tej triedy prijať (nielen papierovo, ale aj sociálne a empaticky) aj deti s inou farbou pleti. (Aj tie naše vlaňajšie boli z biednych pomerov, i keď čisté… a bolo neuveritľné vidieť, ako pekne sa k nim všetci správali.) Aby im dali šancu a pomohli im rásť k rovnocennosti.

Ako by bolo fajn, keby učiteľka každý deň nepovedala rodičom len to, či sa dieťa pocikalo a čo vyviedlo a čo treba doniesť, ale miesto toho povedala o každom úspechu, o novej básničke, spýtala sa na jeho povahu, zasmiala sa na vymysleninkách… jednoducho, aby bola naša parťáčka pri výchove.

Presne toto mi teraz v tej triede chýba.

Neviem, chcem niečo priveľmi nové?

foto:sxc.hu