Ešte žijú…

Z čias, z ktorých si veľmi dobre aj po toľkých rokoch pamätáme internacionálu, tvar „správnej“ hviezdy a iné dôležitosti, o ich existencii nebolo ani potuchy.  Iba občas sme nejako nechápavo krútili hlavou, ak sa k nám dostali aj cez x-filtrov štátostrany správy o nejakej Armáde spásy, kde nejakí ľudia – podľa mnohých len tak – pomáhali iným v čase núdze.

Nástup búrlivej demokracie pre mnohých priniesol predovšetkým fakt, že sa treba starať o seba, lebo štát sa zrazu na nás vykašlal a garantované nebolo dohromady nič z tých istôt, ktoré sme za socíku mali. Ale napriek tomu sa začali vynárať nejaké osoby, ktorých nasadenie sme nejako nechápali.

To, že sa vrátili skauti, otvorene začali fungovať ekologické združenia (nieledy až tak, že sme my sami zeleneli, ale nie od nadšenia ochraňovať prírodu) a že sa vynorilo množstvo nadácií pre podporu takých či onakých chorých (a bolo ťažké prehliadnuť, ktoré to myslia vážne a ktoré nás ogabú) väčšinu priemerných Slovákov, naučených žiť pre vlastné brucho a ísť s ochotou len po prah vlastného bytu (respektíve u tých majetnejších po prah bráničky pred domom) priviedlo do totálneho pomykova.

Ako vlastne chápať takýchto ľudí?

Prečo to robia? Čo z toho majú? Tajné podozrenia, že ich platia Maďari, slobodomurári či iná nie celkom kóšer skupina v niektorých ľuďoch pretrvávajú dodnes.

Na veci to ale nič nemení: aj na Slovensku máme dobrovoľníkov. Nemyslím tým teraz len tie uzimené stredoškoláčky, ktoré som aj včera našla postávať pred našim Lidlom s pokladničkou pre nadáciu Plamienok.

Máme spústu dobrovoľníkov, ktorí pracujú s postihnutými, závislými ľuďmi, s rómskymi deťmi a deťmi vôbec, so starými, opustenými, s týranými ženami, s bezdomovcami, s chorými, s matkami na MD a ja neviem s kým ešte.

Títo ľudia sú pre Slovensko rovnako dôležití ako dobré zákony a vláda, pri ktorej sa nám už nechce rezignovať na všetko. Dobrovoľníci totiž nesú v sebe onen nákazlivý plamienok ľudskoti a svedectva, že nie na všetko treba nehorázne peniaze, úradné šimle, protekcie či rozčúlené prejavy. Že existujú ľudia, ktorí si vedia nájsť a darovať čas iným preto, aby urobili ich svet krajším, lepším, menej boľavým, aby dokázali, že ešte nie sme sebe navzájom vlkmi. Vďaka nim vzniká neuveritľné množstvo skvelých akcií, projektov, nových ihrísk a hlavne zmeny myslenia tam, kde sa to zdalo nemožné.

A hoci sa to zdá možno neuveriteľné, svoj čas a dobro zo seba (máte ho, nebojte sa, a dosť aj na rozdávanie) môžete dať aj vy. Tento piatok je Dňom dobrovoľníctva a každý z vás môže priložiť ruku k dielu, ktoré má podľa jeho čuchu srdca zmysel – a na výber je toho požehnane.

Nestíhate?

Nevadí, berte tento deň ako štart a sľúbte, že už v pondelok zavoláte tam a onam a poviete do telefónu: „Ako by som vám mohol pomôcť?“

Táto veta je základom dobrovoľníctva a veľmi, veľmi ju potrebujeme počuť čo najčastejšie. Pretože keď už nefungujú ani elementárne susedské vzťahy na anonymných sídliskách, je treba začať sami od seba. Budete sa čudovať, ale možno vám povedia takú istú vetu, akú som pred pár rokmi povedala ja svojej kamarátke, keď mala komplexy z toho, že nedokáže nič extra dobrovoľnícke urobiť: „Mohla by si, prosím, umyť šálky?“

Takto jednoducho sa to začína.

A aj keď nie je pravda, že by dobrovoľníkov platil potajme čo len Soros, plat predsa dostávajú, aj keď nie v eurách ani v USD.

Tým platom je teplo v srdci a vedomie, že aj ja môžem meniť svet. Tak, ako si to vyspevujeme so Stevom Wonderom v aute každú dlhú jazdu my:

„Všetci sme svet… všetci sme deti… všetci sme to, čo robí lepším deň, začníme dávať… je tu veľká šanca, rozdať sa pre druhých, urobiť lepším dnešný deň, len ty a ja!“

foto:sxc.hu