Druhá adventná: Moja cesta

Tak kadiaľ ísť? Otázka, ktorá nie je sviatočná, ale riešime ju každý deň.

Otázka, ktorá sa netýka len ideálnych spojov do práce a školy, na nákup či na rande. Možností je veľa, aj tých dobrých, aj tých, o ktorých pochybujeme, aj tých, o ktorých vieme, že sú úplne mimo.

Tá moja

Totiž: náš život je cesta. Veľmi dôležitá cesta, lebo nie je jedno, kadiaľ ideme. Od tohto rozhodnutia závisí mnoho. S kým sa stretneme alebo nestretneme (hoci by sme aj chceli alebo nechceli), čo uvidíme a zažijeme, či to bude jednoduchá záležitosť až nuda, alebo budeme mať prepotené tričko a svalovicu.

A na dôvažok, hoci „cestujeme“ životom mnohí vedľa seba, jednotné „know-how“ na tú správnu cestu neexistuje. Ako dobre. Každý má totiž tú svoju, jedinečnú, neopakovateľnú, iba pre neho – a čo ako sa nám zdá cesta nášho kolegu či super kamaráta lepšia, tá naša nám sadne ako šerbeľ na… tá druhá by taká nikdy nebola, lebo nenosíme kožu, pocity, povahu, danosti, okolnosti toho druhého – ale tie svoje.

Jedno z najdôležitejších rozhodnutí je teda toto: ísť tou svojou cestou a byť si istý, že je to tá moja.

Ako to poznať?

Správna otázka na správnom mieste v správnom čase. Nikdy nie je neskoro o tom premýšľať a vždy je dobré sa k nej vracať. Som ešte na tej svojej ceste, alebo som z nejakých dôvodov odbočil? Lebo lákavých odbočiek a možností, ako zostať stáť či úplne stratiť smer, je veľa.

Moja cesta je tá, kde som sám sebou, taký, aký som, so všetkým, čo bolo do mňa dané. Moja cesta nie je vždy tá, na ktorej je všetko hladké, bez jám a blata. Moja cesta nie je vždy udržiavanou komunikáciou prvej triedy. Moja cesta je tá, ktorá ma stojí nejakú tú drinu. Moja cesta je tá, kde som občas celkom sám, hoci by som sám byť nechcel.

Moja cesta je tá, kde dávam zo seba a zároveň dostávam – aj keď možno úplne iným spôsobom, ako by som čakal. Moja cesta je tá, kde si občas musím sám plesnúť poza uši, ak chcem byť v pravde pred sebou a povedať si v tej istej pravde: toto si pohnojil.

Moja cesta je tá, kde vidím veci, ľudí, prírodu, okolnosti života z môjho uhla pohľadu a viem z nich vytiahnuť podstatné pre svoj život. Moja cesta je tá, ktorá možno vedie inokadiaľ, ako sú zvyklosti a ako idú iní. Možno má viac zákrut a viac prekážok, o to viac pocitu odvahy a hrdosti na nej potrebujem.

Práve preto, že je moja a nikoho iného.

Čo je dôležité

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Alebo: že na Mount Everest nevedie len jedna jediná cesta, že existuje x-spôsobov, ako sa tam dostať. Dôležité je, aby sme vyšli po svojich a nenechali sa naň vyviezť vrtuľníkom. Lebo aj to je spôsob… ale nie ten, ktorý by nás napĺňal vnútorným pokojom, že som šiel sám a prešiel to svojimi silami.

Zapáľte si preto druhú sviečku na adventnom venci a v tom plameni sa pýtajte sami seba: kade idem? Po svojej ceste? Odpoveď môžete hľadať celý týždeň…