Oškaredilo sa. Teplé slniečko, na ktorom sme si spod rannej hrubšej vetrovky ohrievali kosti, je tatam. Mraky visia nízko, tlak pracuje, sme mrzutejší a nejakí viac zamyslení. Akoby na nás padala sivá ťarcha dní aj oblohy, hrbíme sa podvedome aj v sebe viac, stúlení do zákutí duše.
Skutočné teplo
Chýba nám rozmarnosť leta, kde sa popri grilovaní dalo pokecať a nájsť dobré slovo bez toho, aby bolo treba robiť niečo zložité. Chýba nám dobré slovko a akosi aj dni sa nám zdajú náročnejšie.
A vtedy zaliezame do spomienok. Svietia nám ako svetielka v tme či pološere a aj bez vône z prikrytého letného alobalu s prchavými vôňami, čo tak nebezpečne šteklili nos a vôľu. Zvláštne, teraz práve tá vôňa zeme, tlejúceho lístia, stromov, ktoré stoja holé a ruky spínajú k nebu v tichej prosbe o novú jar, nám pomáha vrátiť sa k podstate žitia a bytia.
Hm, so mnou to nie je inak.
Cez leto autom obieham cintorín v našej dedinke a spoza volantu kývam kdesi smerom k starkým, k ich hrobu a sľubujem, že nabudúce. Tento týždeň som sa rozhodla kúpiť im tie najkrajšie kvetináče svietivožltých chryzantém, aké len nájdem. Každý kvet za to jedno kývnutie, babička a dedo…
Čudné, nikdy som vás nevidela a poznám vás len z rozprávania a počutia. Ale dýcham ten istý vzduch, čo vy, každý týždeň a dívam sa cez tie isté okná, stojím pod obrovským orechom a zbieram tie obrovské hnedé lentilky v rovnakom ohnutí chrbta ako vy pred rokmi. A pritom som k vám prišla len tak, že nosím meno muža, ktorý sa volal rovnako, ako dedo Ondrej.
Rovnako to platí o tých, ku ktorým sa dostávam len občas cez celú dĺžku zeme z juhu na sever.
A predsa sú mi blízki, cítim, ako mi stoja pri pleci a vidím ich nekonečný, obdratý ruženec drobiť sa v rukách, počujem všetky piesne, ktoré ma učila mama a ktoré môj starý otec vedel sypať ako z rukáva rovnako ako všetko to, čo sa ako sirota bez školy len v kúte maštale pri sliepňajúcej sviečke naučil.
A nielen postavu som zdedila po starej mame Júlii, rovnako, ako som nezmar s tvrdou, vytrvalou náturou po druhej starej mame, takej divožienke a podľa ľudí napoly bosorke.
A cítim teplo, ktoré nosím v sebe, ako plameň rodu, dych generácií, ktorým živím pľúca svojej duše a šliapem tú istú cestu, ako šliapali oni, v potkýnaní, v strachu, nádeji a láske, občas po štvornožky a občas zúfalo zaborená v blate situácií, ktoré prerastajú cez hlavu.
Kam? Kam… Tam!
A nech stojím v jesennom opare nad ktorýmkoľvek hrobom či len v tichu sa spájam s tými, čo vtlačili svojím „ja“ do mňa znamenie cesty a už odišli pripraviť Hostinu, pokojné blikanie svetla kdesi hlboko v sebe mi dáva nádej na stretnutie, kde už čas nebude hrať žiadnu rolu.
Mlčím a je mi jasný cieľ a popis cesty. Mlčím a viem, že chcem ísť rovnako. Mlčím, a trošku sa trasiem od strachu z trasy plnej úzkych chodníkov a náročných rozhodnutí lásky. Mlčím, lebo kdesi v podvedomí – a nie sú to len gény – nosím v sebe jasný impulz, že idem dobre.
Mohlo by vás zaujímať: Keď zazvonil umieračik.
Ach, dušičky, moje krásne dušičky, …
Tomáš, Júlia, Ondrej, Rozália, Vojtech, Anna jedna, druhá či tretia… a Milan a tvoje závory na železničnom priecestí… a ujo školník z mojej prvej práce… a všetci tí, ktorí ste tu a pritom ďaleko… svieťte v tmách….
Tak chodím zababušená v sebe a pritom spútaná putom spolupatričnosti, presahujúcim zem a siahajúcim do večnosti cez Lásku… a nad každým plamienkom sviečky spievam tichučký, clivý šansón o čase, ktorý príde, až budeme všetci spolu.