Oškaredilo sa. Teplé slniečko, na ktorom sme si spod rannej hrubšej vetrovky ohrievali kosti, je tatam. Mraky visia nízko, tlak pracuje, sme mrzutejší a nejakí viac zamyslení. Akoby na nás padala sivá ťarcha dní aj oblohy, hrbíme sa podvedome aj v sebe viac, stúlení do zákutí duše.
Skutočné teplo
Chýba nám rozmarnosť leta, kde sa popri grilovaní dalo pokecať a nájsť dobré slovo bez toho, aby bolo treba robiť niečo zložité. Chýba nám dobré slovko a akosi aj dni sa nám zdajú náročnejšie.
A vtedy zaliezame do spomienok. Svietia nám ako svetielka v tme či pološere a aj bez vône z prikrytého letného alobalu s prchavými vôňami, čo tak nebezpečne šteklili nos a vôľu. Zvláštne, teraz práve tá vôňa zeme, tlejúceho lístia, stromov, ktoré stoja holé a ruky spínajú k nebu v tichej prosbe o novú jar, nám pomáha vrátiť sa k podstate žitia a bytia.
Hm, so mnou to nie je inak.
Cez leto autom obieham cintorín v našej dedinke a spoza volantu kývam kdesi smerom k starkým, k ich hrobu a sľubujem, že nabudúce. Tento týždeň som sa rozhodla kúpiť im tie najkrajšie kvetináče svietivožltých chryzantém, aké len nájdem. Každý kvet za to jedno kývnutie, babička a dedo…
Čudné, nikdy som vás nevidela a poznám vás len z rozprávania a počutia. Ale dýcham ten istý vzduch, čo vy, každý týždeň a dívam sa cez tie isté okná, stojím pod obrovským orechom a zbieram tie obrovské hnedé lentilky v rovnakom ohnutí chrbta ako vy pred rokmi. A pritom som k vám prišla len tak, že nosím meno muža, ktorý sa volal rovnako, ako dedo Ondrej.
Rovnako to platí o tých, ku ktorým sa dostávam len občas cez celú dĺžku zeme z juhu na sever.
A predsa sú mi blízki, cítim, ako mi stoja pri pleci a vidím ich nekonečný, obdratý ruženec drobiť sa v rukách, počujem všetky piesne, ktoré ma učila mama a ktoré môj starý otec vedel sypať ako z rukáva rovnako ako všetko to, čo sa ako sirota bez školy len v kúte maštale pri sliepňajúcej sviečke naučil.
A nielen postavu som zdedila po starej mame Júlii, rovnako, ako som nezmar s tvrdou, vytrvalou náturou po druhej starej mame, takej divožienke a podľa ľudí napoly bosorke.
A cítim teplo, ktoré nosím v sebe, ako plameň rodu, dych generácií, ktorým živím pľúca svojej duše a šliapem tú istú cestu, ako šliapali oni, v potkýnaní, v strachu, nádeji a láske, občas po štvornožky a občas zúfalo zaborená v blate situácií, ktoré prerastajú cez hlavu.
Kam? Kam… Tam!
A nech stojím v jesennom opare nad ktorýmkoľvek hrobom či len v tichu sa spájam s tými, čo vtlačili svojím „ja“ do mňa znamenie cesty a už odišli pripraviť Hostinu, pokojné blikanie svetla kdesi hlboko v sebe mi dáva nádej na stretnutie, kde už čas nebude hrať žiadnu rolu.
Mlčím a je mi jasný cieľ a popis cesty. Mlčím a viem, že chcem ísť rovnako. Mlčím, a trošku sa trasiem od strachu z trasy plnej úzkych chodníkov a náročných rozhodnutí lásky. Mlčím, lebo kdesi v podvedomí – a nie sú to len gény – nosím v sebe jasný impulz, že idem dobre.
Mohlo by vás zaujímať: Keď zazvonil umieračik.
Ach, dušičky, moje krásne dušičky, …
Tomáš, Júlia, Ondrej, Rozália, Vojtech, Anna jedna, druhá či tretia… a Milan a tvoje závory na železničnom priecestí… a ujo školník z mojej prvej práce… a všetci tí, ktorí ste tu a pritom ďaleko… svieťte v tmách….
Tak chodím zababušená v sebe a pritom spútaná putom spolupatričnosti, presahujúcim zem a siahajúcim do večnosti cez Lásku… a nad každým plamienkom sviečky spievam tichučký, clivý šansón o čase, ktorý príde, až budeme všetci spolu.
(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
20 básničiek pre Mikuláša
Váš tínedžer potrebuje spať toľko, ako batoľa
Nedostatočná informovanosť môže vás alebo vaše dieťa stáť zrak – ako postupovať pri vyberaní očnej kliniky?
