Frázy drzej vdovy

Jasné, že som si celý prednes pripravila cestou do reštaurácie a modlila sa, nech nemeškám, lebo odkedy mi zomrel muž, nemá mi kto nadávať, že sa šuchcem. On chodieval všade najmenej s 20-minútovým náskokom a zakladal si na tom, že takto sa to má robiť.

Vidíš, hovorím svojmu mŕtvemu mužovi, keď som stihla prísť na sestrinu svadbu o desať minút skôr, aká som dobrá! Zaparkovala som pred kostolom a maľovala som si spokojne oči v aute, veď mám čas! Potom prídem do kostola a zistím, že už sú zobratí, lebo kňaz sa ponáhľal na ďalší sobáš, tak začali bezo mňa. Vidíš, moja zlatá… a ešte si aj rozvláčna, povedal by mi muž.

Samozrejme, na babkinu oslavu som prišla posledná, ani neviem, či som mala namaľované oči. Ale príhovor som odpálila vo veľkom štýle, odrazila som sa od toho, že sme boli s babkou v tej istej reštaurácii presne v deň jej narodenín na privátnej party. Lebo keď má žena osemdesiat, už si môže dovoliť povedať, že sa jej nechce variť.

Z celej rodiny som mohla prijať pozvanie na malú predpremiéru len ja. Mám luxusnú prácu, ktorá mi dovoľuje mať „čas.“ A som za to vďačná, lebo toto mi už naveky vekov zostane ako jedna z tých výnimočných spomienok, keď som mala starých rodičov iba pre seba.

Potom som prešla k tej morbídnejšej časti prejavu. V deň babkiných narodenín, kým sme my šťastlivo v trojici pilovali rezne a odlietavali nám hranolky pod stôl, začali vedľa nás chystať posedenie s fialovými smútočnými servítkami a čiernymi dekoratívnymi kamienkami. My sme oslavovali, niekomu inému pripravovali kar.

Možno sa to nehodilo zakomponovať do narodeninového príhovoru. Ale babka mi sama v ten deň povedala, že by nikdy neverila, že sa dožije takého veku. Asi to bola pointa. Nie byť pevný ako skala, ale byť vďačný. To, že tu dnes môžeme byť spolu, nie je vôbec samozrejmosť.

Prikyvovali mi súhlasne všetky tie staršie hlavy, zobrali to odo mňa. Frázy vám nikto neuverí a nikdy sa nehodia, ani v slávnostných, ani v smútočných prejavoch, aj keď ono niekedy nie je medzi nimi rozdiel (ale som premostila, čo? Drzá vdova si môže dovoliť).

Na pohreboch, zdá sa, opakujú jeden a ten istý prejav, len akoby vymenili mená zosnulých a smútiacich, inak je to na jedno kopyto. Aj tu sa používajú príšerné frázy, pri ktorých ostatní plačú a vy by ste sa azda zasmiali na tých absurdných kvázi-metaforách, ale sa to nehodí a najmä nie je s kým, lebo človek, s ktorým ste zdieľali rovnako čierny humor, zomrel.

Navždy zhasli tvoje hnedé oči, povedali o mojom mužovi. Mal ich zelené. Nebolo to zle skopírované z internetu, dali si tú námahu, len smola, že sa opýtali práve farboslepého z rodiny.

Alebo šperk, ktorý som počula nedávno na pohrebe, keď zomrel ujo L. Nestihli sme sa rozlúčiť, ďalšia na nervy veta. A pritom ujo sedel po obednom šlofíku v kresle, teta sa ho spýtala, či si spolu dajú kávu, lebo taký mali poobedný rituál a zomrel za tú krátku chvíľku, kým mu ju priniesla. Mal 80 plus.

No nemôže byť život krásny aj v okamihu smrti? Nie, bachnime tam, že nestihli sme sa rozlúčiť, to chcú určite všetci počuť. A ja som tá morbídna. Nuž čo, nemôžeme byť predsa všetci pevní ako skaly!

Nestihla som to vypointovať do štvrtej kávy, radšej si idem dať, aby mi nezhasli modro-zeleno-hnedé oči.

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...