Každý voz je iný

„Neurobím to skôr, ako večer… moje okorzetované dieťa by malo ležať v pokoji a miesto toho mi lezie na plafón… k počítaču sa dostanem večer… povedz mi, krásko, ako sa to dá so šiestimi…“

Nejako takto si s kolegyňou zúfalo dohadujeme našu prácu a mne nedá niečo k tomu jej a vám nepovedať. Nielen preto, že nie som žiadna kráska.

Totiž,

táto jej otázka nie je na mňa prvá

a obávam sa, že ani posledná. Viem pridobre, že pre mnohých našich známych pôsobím ako životabudič v akejkoľvek kritickej situácii už vraj len pri pomyslení na mňa v štýle „Mária zvláda, musím aj ja“.

Pravdupovediac, veľmi tomu nerozumiem a nielen preto, že hoci poznám rodiny, kde majú viac detí ako my,  ich život ma vôbec nenakopáva tak, aby som aj ja „musela“. Táto chémia jednoducho na mňa  neplatí. A viem, prečo.

Totiž, nie je možné nič porovnávať. A preto nie je dôvod ani sa veľmi sťažovať, ani vynášať druhého do nebies a silou-mocou sa pechoriť za ním, lebo on vraj čosi zvláda.

Lebo – každý máme svoju káru života a pre každého je naložená tak akurát.

Tebe stačí tvoja a mne tá moja – a koľko je na nej naložené, nie je dobré riešiť vizuálne, ba ani jednoduchou matematikou. Každá kára má totiž inú nosnosť a každý somár (to ako my) má inú silu. To, čo jeden utiahne, druhého zabije.

Obdivovať, že ja utiahnem 6 detí, nie je namieste – mne bolo dané viac somárskej výdrže. Na tej mojej káre je síce viac detí, ale ani jedno nemá korzet. Nemám dieťatko s Rettovým syndrómom ani so žiadnym iným ťažkým postihnutím.

Máme síce za sebou 2x ťažký priebeh psoriázy, nejaký ten atopický ekzém, 1x Aspergerov syndróm, dva čerstvé strojčeky do ušiek 5-ročného chlapčeka a mord s rečou či povahu našej mladšej slečny a lá fanfán tulipán – ale stále mi to príde prechádzka ružovým sadom, a to nepočítam ešte takú samozrejmosť ako alergie.

Pre mňa je podstatné, že tú káru bok po boku ťahá so mnou svorne, bez reptania, s rovnakým dielom potu a práce môj drahý.

Keď sme na to dvaja,

je to oveľa viac, ako jeden. Ale niekedy majú aj tí dvaja čo robiť, aby utiahli menší náklad, ako je ten náš – a nie je dôvod ani právo ich zato zatratiť či oklepávať v kruhu tých, čo to vraj „zvládajú“.

Lebo – aj so svojou károu má každý nejaké tie resty. Vybrali sme sa každý do života ako Hannibal cez Alpy a nejaké tie ilúzie nám kapú rovnako ako jeho slony. Nie všetko aj nám ide, aj keď by sme chceli, aj keď sa potíme. Kto môže ukázať prstom na iného, že sa nebije o život zo všetkých síl?

A o to práve ide: dívať sa na svet očami srdca.

To ostatné, povedal Malý princ (a ten to už musel vedieť), sa nedá vidieť očami.