Mami, tati, zachráňte ma!

Mami a tati,
zdravím vás zo svojej poslednej výpravy. Varí sa tu dobre, ale inak tu vládne chaos, hormonálne búrky a občasné výpadky logického uvažovania. Signál je tu na nič, mapa neexistuje a sprievodcom mi je môj mozog, ktorý je tu tiež prvýkrát. Batožina s racionálnym myslením mi príde neskôr, asi tak za 10 rokov. Zostávajú mi emócie a inštinkt.

Ano, hovorím presne o tej divočine, ktorú vy nazývate pubertou.

Často urobím niečo, čo vám spôsobí srdcovú arytmiu a nové vrásky na stále vyššom čele, ale nie je to tým, že by som bol úplne mimo. Kričíte na mňa: „Čo si sakra myslel?“, lenže odpoveď je jednoduchá: Nemyslel. Aspoň nie tak, ako by ste si predstavovali. Chýba mi totiž dosť značná časť prefrontálnej kôry mozgu, ktorú používate vy, a teraz si ani nie som istý, či by som vám to mal závidieť.

Viem, že ma máte radi, ale momentálne sú pre mňa stredobodom vesmíru kamoši. Prosím, skúste to pochopiť. Ale nenechajte sa zmiasť – aj keď sa tvárim, že vás ignorujem, pozorne sledujem každý váš krok.

A teraz k veci. Čo môžete urobiť, aby som túto expedíciu prežil a zároveň aby ste z nej nezošaleli ani vy? Spísal som pár tipov:

BUĎTE MAJÁK, NIE GPS!

Vidím vás. Počujem vás. Možno vás nepočúvam, ale počujem. Fakt. Aj keď vaše rady hádžem za hlavu rýchlosťou svetla, aj tak sa mi ukladajú niekde hlboko v mozgu, kde na ne raz náhodou narazím. Takže mi stále svieťte na cestu, ale nenúťte ma ísť presne podľa mapy. Nepotrebujem ukazovatele, zvodidlá a závory. Občas budem blúdiť, občas sa pomýlim, ale nakoniec si cestu nájdem.

DAJTE MI PRIESTOR ROBIŤ CHYBY.

Jasné, bolo by super, keby som sa učil z cudzích prešľapov. Lenže ja tie veci musím zistiť na vlastnej koži. Dajte mi voľnosť, nech si nabijem nos, ale buďte pri mne, keď sa budem dvíhať.

AKÍ STE BOLI VY?

Nechcem počuť len to, ako vám všetko šlo a ako by ste si toto a tamto nedovolili. Chcem vedieť, čo ste vyvádzali, čo vám nevyšlo, aké hlúposti ste robili a čo ste sa z nich naučili. Chcem počuť príbehy. A potom mi dajte priestor, aby som si ja vytvoril svoje vlastné. Bude mi to užitočnejšie ako tisíc kázaní.

POMÔŽTE MI VIDIEŤ ZA DISPLEJ MÔJHO VESMÍRU.

Neustále mi pripomínajte širšie súvislosti. Budem vydávať neartikulované zvuky a dávať vám jasne najavo, že vôbec nemôžete pochopiť, čím prechádzam, ale v skutočnosti vás vnímam. Občas sa tak ponorím do vlastného dramatu, že zabudnem, že svet bude existovať aj na budúci týždeň. Potrebujem, aby ste ma uistili, že keď ma dnes niečo zrazilo, neznamená to, že to bude problém navždy. Jo, budem prevracať oči a tvrdiť, že „toto“ určite nikdy neprebolí, ale niekde vo vnútri ma to upokojí.

ZACHRAŇUJTE MA.

Potrebujem vedieť, že keď sa dostanem do problémov, môžete pre mňa prísť bez otázok, bez kriku, bez „ja som ti to hovoril“. Zároveň mi však tiež tisíckrát zopakujte, že tu ste aj na normálny pokec, kedykoľvek to budem potrebovať. Tisíckrát vás s tým pošlem do hája, ale potom si pokecáme a ja sa vám zverím.

ZAUJÍMAJTE SA O MOJE VECI.

Viem, že vám možno moje záujmy prídu ako ponuka lekcií z jazyka mimozemšťanov. Ale keď sa budete aspoň snažiť pochopiť, čo ma baví, a nebudete nad tým ohrnovat nos, budem si toho vážiť. A možno vás sám začnem do niečoho zasväcovať.

BUĎTE KU MNE FÉR.

Ano, občas mám ego väčšie než Tichý oceán. Myslím si, že všetko viem najlepšie, a keď ma opravíte, budem sa tváriť, že ste úplne mimo. Ale vo vnútri si to spracujem a nezahadzujem to všetko do zmiešaného odpadu. A ak sa ku mne budete správať s rešpektom, jedného dňa vám to vrátim. Keď ma zase budete potrebovať vy.
Pretože raz tá hmla okolo mňa zmizne a vy pred sebou uvidíte dospelého, sebavedomého a rozumného človeka. Ale do tej doby sa radšej pripútajte. Bude to dlhá a divoká jazda.

S láskou, váš puberťák

(7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)