Musím makať, aby boli moje deti úspešné?

Za zlými prognózami života budúcej generácie netreba ísť tak ďaleko. Stačí do najbližšej rómskej osady niekde na východe Slovenska. Pravdepodobnosť, že si rómske dievčatko spraví vysokú školu a jedného dňa bude trebárs pani učiteľka, zdravotná sestra či personalistka v podniku je nižšia ako 1 percento.

To znamená, že nikdy neopustí svojich príbuzných, nebude mať dom s predzáhradkou, ani nikdy nedá deti na krúžok angličtiny. Pretože u nej doma zrejme nikto nečíta knihy ani nekupuje noviny, ťažko si dokáže predstaviť, že to je vôbec možné.

Obyčajný život je pre takéto dieťa rovnako vzdialený ako pre mňa víkend v hoteli Hilton alebo let na Mars.

Ako vyzerá dobrá štartovacia čiara?

Smutná výnimka? V podobne náročných a nepriaznivých podmienkach dnes žije takmer 80% detí na svete. Len 20% dievčat a chlapcov sa narodí do bežnej rodiny ako je tá vaša, kde nechýba pitná voda a strecha nad hlavou.

	Prečítajte si aj: Prečo musíme deti naučiť kriticky myslieť

Naše deti žijú v bezpečnom prostredí, kde ich viac ako vojna či detská práca ohrozujú tablety, mobilné telefóny a trápne dialógy v kreslených rozprávkach.

Ak k tomu pridáme obyčajnú základku a možnosť spraviť si maturitu, ísť na výšku a v prípade, že na to rodičia nemajú, požiadať o sociálne štipendium, vychovávame doma neskutočne úspešnú generáciu.

A to nie je všetko.

Koľko kamarátov vašich detí malo doma mamu, ktorá poctivo vydržala kočíkovať a vychovávať celú materskú? Ocina, babky, dedkov, sesternice? Rodinné väzby, ktoré tvoria základ spokojného života, sú v našich rodinách stále štandardom.

Keď sa kamarátka vrátila z Ameriky, prvé, čo skonštatovala, bolo:

„Konečne medzi ľuďmi!“

Rodina, v ktorej žila, podobne ako mnohé ďalšie, síce grilovala so susedmi a žúrovala s kamarátmi, ale vlastné deti vídali len na Vianoce a Deň vďakyvzdania. Rovnako ako zvyšok príbuzenstva.

Pritom práve kontakt s rodinou a pocit, že niekam patríme, formuje z detí zrelé a šťastné osobnosti.

Obyčajný spokojný život

Nedeľu trávim s deťmi nedobrovoľne v parku. Kým krpci visia na preliezkach dolu hlavou, alebo sa bijú s rovesníkmi o hojdačky, premýšľam, prečo toho v našom meste nie je viac.

Prečo tu nie je viac ihrísk, rozprávkové doobedia v knižnici, detské sauny, atraktívnejšie kútiky, kde by decká mohli tráviť voľný čas? Okolo nás práve prechádza rodinka. Jedna z tých menej šťastných.

Mama so štyrmi deťmi, ktorá ženie svoje decká k babke a dedkovi, pretože sa ponáhľa do práce. Aby uživila rodinu, pracuje na smeny a aj cez víkendy, a často musí brať šichty naviac. Jej muž zmizol a ženu nechal trápiť sa, ako utiahne rodinný rozpočet.

Napriek peknému počasiu a plnému ihrisku sa štyri deti hnali za mamou, aby strávili ďalšie popoludnie u starých rodičov, ktorí nemali energiu ani túžbu vziať vnúčatá vyblázniť medzi deti.

Prečítajte si aj: Deťom škodí skorý začiatok vyučovania

Ani ich mama asi nemala v tej chvíli potrebu riešiť, ako by jej deckám pre lepšiu imunitu prospela detská sauna a plavecký krúžok. Pripadám si blbo.

Moje decká sa majú tak dobre. Neexistuje, aby sa nemohli hrať vonku, keď je pekne. Aby sa ich dotýkali zvady rodičov a starosť, či im budem mať čo obliecť do škôlky.

Samozrejme, nemôžu mať všetko na svete, ani nepôjdu v zime na lyžovačku do Álp. Lebo trochu skromnosti a triezveho úsudku ešte nikomu neublížila.

Dobrá štartovacia čiara v živote nepustí. Otázka je, či je pre nás cieľom all inclusive dovolenky a vrcholová pozícia v korporáte. Alebo normálny spokojný život. Ak to druhé, potom dávame deťom najviac, ako sa dá.

(10 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...