To sa ti oplatí s tými deťmi na takú dlhú cestu? V takom zlom počasí? Načo idete na cintorín, keď sviečku môžete zapáliť aj doma? Veď jemu je to už jedno…
Aj toto som si občas vypočula, keď sme sa chystali k mužovmu hrobu. Je pochovaný dve a pol hodiny od nás, na mieste, ktoré si vybral. S dokonalým výhľadom. Uprostred drsnej, krásnej prírody. Tam, odkiaľ vzišiel.
Pre nás je to trochu ďalej, aby sme sa mohli každý deň zastaviť, odhrnúť rukou preč smietky pokosenej trávy, posunúť kahance o pol centimetra, zapaľovať sviečky proti vetru, len tak tam v tichosti byť a pomodliť sa.
Viem, že to môžem urobiť aj doma (aj keď, kde je doma?) Kdekoľvek. Všade, kde som. Kde si ho nosím v srdci so sebou.
Ach, Kristinka
neviem ci si tym sama presla.. ale ja si tym teraz prechadzam a citim to tak isto.. dobry clanok