“Mali ho zatvoriť, veď už sa na seba vôbec nepodobá,” s pohoršením počúvam debatu pred domom smútku. Moje deti dostávajú odporúčanie, aby dnu radšej nechodili. Zrejme, aby si nepoškvrnili spomienky na to, ako vyzeral, kým žil. Ťažké témy o smrti.
Vchádzam dnu, za chvíľu sú pri mne aj deti. Nenechali sa odradiť. Stojíme spolu pri otvorenej rakve. Opierame sa o seba jemne ramenami. Dívame sa, ale nie je to nič, čo by v nás vyvolávalo hrôzu. Zdesenie. Nikto z nás nekričí – ani vnútri – zatvorte ho, len ho, preboha zatvorte!
“Kristína si to užíva,” počujem konštatovanie spred domu smútku.
Unsplash
Báť sa neurčitej smrti
Keď som bola malá, v knižnici sme mali životopisnú knihu Marilyn Monroe. Ešte som nevedela čítať, len som si pozerala jej fotky. Od malého dievčatka cez sexi bohyňu po znetvorenú mŕtvolu. Vždy som tú knihu plná hrôzy zatvorila. A potom zase otvorila. Neviem, ako dlho ma to bavilo, takto sa báť mŕtvej Marilyn. Bola som decko.
Moje deti nie sú také decká. Smrť nie je pre nich čosi neurčité z obrázkovej knižky.
“Vyzerá, ako by sa potil,” podotkne jedno z detí. Je horúco a na hlave sú jasne vidieť kvapky vody. Som rada, že predsa len mali odvahu podísť bližšie.
Prečítajte si aj:
Podoba smrti
K truhle potichu pristúpi človek. Zoberie do ruky vetvičku a symbolicky pokropí vodou mŕtve telo. Chlapci sa pýtajú, načo to robí. Vysvetľujem, že je to taký rituál. A ak chcú, môžu to urobiť aj oni. Nechcú.
“Váš otec by sa ho dotkol,” poviem im pri tejto príležitosti. A nezabudnem dodať, že nebyť jeho, asi tiež neviem, ako sa mám správať pri rakve, kde leží mŕtvy človek. Nevedela by som, aké môže byť telo studené, nehybné, kamenné. Keby ma to nenaučil.
Možno by som necítila takú bázeň. Možno by som sa nevedela pozerať na milovaného mŕtveho s takou nehou. Ktorá mi nedovolí povedať “Už sa na seba nepodobá.” Ale prijať, že aj toto je on. Aj toto je jeho podoba.
Obľúbené morbídne témy
Bodro kráčame ku kostolu, kde bude omša. Najviac ich zaujíma ten povyk, prečo ľudia chceli, aby bola truhla zatvorená. Prednášam im o tom, že väčšinou chceme zatvoriť niečo, čo nám nie je príjemné vidieť. A smrť asi tak celkovo nie je príjemná.
Myslím na to, že kedysi bol mŕtvy vystavený doma. Nedalo sa nebyť toho súčasťou. Ale teraz, keď poviete pohrebnej službe: “Chcem ho vidieť,” lebo viete, že ho majú v miestnosti vedľa, je len kúsok od vás, je to váš muž, mŕtvy muž, pozrú sa na vás, čo je to za divná požiadavka. Povedia, že predpisy to nedovolia. A že budete mať čas rozlúčiť sa potom, neskôr, keď ho privezú do domu smútku.
Pamätám si, že som tam vtedy stála. Mladá vdova. Ktorá ešte nedávno žobrala v pôrodnici, aby jej dali vlastné dieťa, keď už som si ho porodila. Ale inštitúcia mala odo mňa na vrch. Ešte budete mať čas zoznámiť sa potom, neskôr aj celý život, odbili ma.
Rozhodujú o nás v hodine života, i smrti. No kým pri tých bábätkách to je voňavá téma, kde sa vieme spojiť a zatlačiť a spraviť normu z toho, aby mohli byť deti pri mamách, smrť nevyvoláva zrovna mexické vlny nadšenia. Prejde pár rokov a už nebude otázkou, či nechať truhlu otvorenú. Automaticky zatvoria.
Normálne veci
Aby som si to príliš neužívala, tieto morbídne témy, syn ledabolo nechá tresknúť bránu od cintorína. Tesne minula pani, ktorá už nestačila prejsť.
“Čo robíš?” Prskám na neho ako vždy. A on ako vždy na mňa pozerá, o čo mi ide. Veď to neurobil naschvál.
Uvedomujem si, ako ľahko chytám nervy na ničotnú záležitosť. Ktorá ma vyrušuje v smútočnej atmosfére. No zároveň som deťom vďačná za tú normálnosť. A prirodzenosť. Lebo to je to, čo ma drží v podobných chvíľach. Keď dokážem byť aj ja tak trochu detská. Zvedavá. Všímajúca si divné detaily, ktoré cítim všetkými zmyslami.
Všetkými zmyslami
Nástenný koberec v dome smútku. Kňaz recituje Milana Rúfusa a ja si hovorím, ako niečo také ošumelé, čo ani nemôžeš povysávať, hoci je to koberec, môže visieť na takom pietnom mieste.
Koľko ľudí už za svojho života pochoval? Mení svoje smútočné reči? Speváčky falošne spievajú. Čo keby som sa zasmiala nahlas? Kvôli nim sa mi teraz nedá plakať.
Deti sa pod chvíľou hýbu na lavici, ktorá sa zakaždým rozkolíše. Pre spolusediaceho je to nepríjemné. Možno sa potrebuje sústrediť na smútočnú atmosféru. A hojdanie nie je zrovna smútočné. Jedna noha, druhá noha. Na ostatok sa hodí do zadu najprv jeden, vzápätí druhý. Zase mám nervy.
Potia sa nám v tom teple ruky. Viac sĺz mi tečie z ľavého oka. Pery mám rovnako slané.
Raz tam budeme ležať my. Otvorení alebo zatvorení. S najväčšou pravdepodobnosťou zatvorení. Neužívam si to. Definitívne nie. Iba už dávno nie som to dieťa, ktoré sa bálo zohavenej Marilyn Monroe.
Prečítajte si aj:
Loading...