O čistení

Okena, handra, stierka, vedro, rukavice, litre vody, boľavý chrbát… čo všetko sú bežne ľudia ochotní urobiť na jar, keď prichádza nový kolobeh života v prírode.

Vyhádzanie harabúrd, maľovanie, nový nábytok, alebo aspoň zdokonalenie nejakého kútika niečím, čo prinesie zmenu rovnako ako čerstvý vzduch cez okná otvorené dokorán. A nech to robíte akokoľvek, možno len ten závan čerstvého vzduchu vás nakopne do lepších myšlienok a novej aktivity.

Nemilé slovo?

O to isté by malo ísť, ak chce človek rásť, počas pôstu. Lebo: ak sa nadrieme pri vnášaní nového vzduchu, či zmeny do našich príbytkov, rovnako, ak nie viac je potrebné „upratať“ si to v sebe.

Keď robíme všetky tie jarné „prebúdzačky“ v byte či v dome, tak pár dní nepozeráme telku, znesieme únavu, máme možno svalovicu, stojí to nejaký čas a námahu… ale ten pocit zmeny k lepšiemu je neuveriteľne príjemný.

O to viac takéto dôkladné upratovanie v sebe vie priniesť do vnútra pokoj, nový reštart, nové nápady, novú silu. O tom všetkom je mimo odriekania si jedla či iného pôžitku pôst, nech znie to slovo akokoľvek nemilo.  Ale: ako na to?

Zaostrené na seba

Cez Vianoce a fašiangy sme mali v merku to, aby nám bolo spolu dobre – a tento čas bol ozaj taký, do akej miery sme do neho investovali nielen peniaze na darčeky, ale aj svoj čas a pozornosť iným.

Čas pôstu je priestor, kedy rovnako s tichom ošedivených polí a ešte holých konárov už bez snehu a tuhých mrazov, máme mať zameraný pohľad na seba. Rovnako, ako je príroda nachystaná na nový štart, ale ešte v tichu a možno nie príliš vábnom stave čaká na správny čas, sa tento čas poskytuje aj nám.

Tentoraz však nebudeme ako kocúr, ktorého treba poškrabkať pod krkom, lebo to má rád. Zaostriť znamená zbadať vo svojom vnútri všetky pavučiny, praskliny, ošedivené miesta, zaprášené kúty – teda to, čo nie je tak, ako by malo byť alebo už potrebuje dokonca výmenu či vyšší level žitia.

Hľadať odpovede a riešenia na nepríjemné otázky o sebe chce čas a pokoj – a z tohto pohľadu je aj to odrieknutie si (pôst) lepšieho jedla, zábavy či niečoho iného príjemného účelnou pomôckou, ktorá nám má pomôcť neodsúvať pod zámienkou niečoho príjemného hľadanie pravdy o sebe. Prečo som nervózny? Prečo kričím? Kde je problém, že nemám čas na druhých? Aké sú moje priority? Som unavený? V čom prispievam k dobru iným? Lezie mi na nervy domácnosť a jej obsluha? Nebude problém v mojom postoji? Prečo sa neviem porozprávať? Ako je možné, že sa v kuse hnevám? Každý vie, kde ho tlačí päta a čo mu na sebe vadí…

A hoci to nie je príjemné, bolí to, bez hľadania, posunu a realizácie nebudeme tým lepším človekom, ktorý na sebe niečo robí – mimo farbenia vlasov a stráženia si hmotnosti.

Že prečo?

Umývate okná na jar preto, lebo vám to kázala svokra, lebo vás to doma naučili, lebo by susedia hovorili a ukazovali prstom? Ja umývam okná preto, lebo chcem vidieť všetko, čo je krásne cez čisté sklo. A robím to rada.

To isté platí o oknách našej duše/srdca. Umývame – čistíme – vymieňame okná duše preto, aby sme lepšie videli na iných a oni do nás… Preto, aby nám bolo dobre nielen vo vyčistenom, vyzdobenom a vyvetranom byte, ale aby tú jar, nový posun bolo vidieť aj na nás, na našom správaní.

Milujem práve teraz v predjarí chodiť po vonku či po záhrade… Napriek šedivým konárom vidím napučané konáre a teším sa každý deň, ako sa čoraz viac pomaličky chystajú preraziť zeleň na svet.  Nešlo by to bez postupného, neviditeľného prúdenia miazgy, ktorá sa dáva bez veľkého „haló“ do pohybu ďaleko skôr, ako vyrastie prvý list. Kto sa nepriblíži, nevidí. Možno by potom videl aj spiace púčiky, ktoré čakajú na svoj okamih… a cítil by aj vôňu prebúdzajúcej sa zeme.

Na nás je či dovolíme prúdiť miazge, aby náš život rovnako ako každoročne konárik na strome o kúsok povyrástol vyššie a sršal zo seba život… alebo ostaneme v pozícii spiaceho očka.

Pekný čas na premýšľanie, priatelia.