Je niečo zvláštne na tom, keď sa dotýkame tela mŕtveho človeka. Znepokojivé a fascinujúce zároveň. Ako keď chytíme do rúk kameň. Studený a nehybný. A všetko, čo robilo človeka človekom, najmä to teplo a život, ktorým pulzoval, je nenávratne preč.
Ale v tej chvíli je nenávratnosť a konečnosť to posledné, čomu chceme čeliť. Šok nás zaobalí do krehkej vaty, inak by sme asi na mieste zomreli tiež. Niektorí sa vtedy opierajú o vieru. Vysvetľujú si to ako boží zámer, jeho ruku, tajomstvo, ktorému nemusíme hneď teraz rozumieť. Lebo my nevidíme celý obraz ako on. A vždy je to väčšie ako my.
Potrebujeme, aby nám to dávalo zmysel. Aby sme sa nerozpadli. A predsa nám viera nemusí dať práve tú útechu, po ktorej bažíme.
Shutterstock
Barlička viery
Viera, namiesto upokojenia, môže, naopak, priniesť otázky, ktoré zraňujú. Napríklad: “Čím ste sa previnili, že vás Boh takto potrestal? Čím ste si toto zaslúžili?”Spýtal sa ktosi, keď mi zomrel muž a moji dvaja malí chlapci ostali bez otca. No otrasená som bola aj vtedy, keď malo prísť povzbudenie. Napríklad: “Ty ani netušíš, čo ešte lepšie má Boh pre vás pripravené.”
Buď som spravila niečo naozaj zlé a ohavné, keď prišiel trest. Alebo ma malo postretnúť veľké požehnanie. Len na ceste za ním bolo treba pochovať muža, ktorý nemal miesto v tom na mieru šitom pláne pre mňa. A to mi prišlo v tom akútnom smútení pomerne kruté.
Harold S. Kushner, americký rabín, autor duchovnej literatúry, píše, že možno, že cieľom väčšiny tých slov – ktoré nás práve od veriacich priateľov zranili, hoci to mysleli s nami dobre – nebolo ani tak uľahčiť bolesť zarmútenému človeku. Ako skôr obhajovať a ospravedlňovať Boha, presvedčiť nás, že zlé je v skutočnosti dobré a naše nešťastie vlastne slúži hlbším Božím zámerom.
“Vety ako “všetko zlé je na niečo dobré,” “buď vďačný za to, čo máš,” alebo “Boh si vyberá len tie najkrajšie kvetiny do svojej nebeskej záhrady,” hoci boli myslené najúprimnejšie, vyznievajú pre trpiaceho človeka ako “prestaň sa ľutovať, to, čo sa ti stalo, má svôj dobrý dôvod.”
Ale to, čo ľudia, prežívajúci nejaký zármutok potrebujú najviac,” píše Kushner, “je útecha, nie vysvetlenie. Hrejivé objatie a pár minút trpezlivého počúvania zahojí viac sŕdc než najpoučujúcejšia teologická prednáška.”
Ako mi to milujúci a láskavý Boh mohol urobiť?
Kushner, autor bestselleru “Keď sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom,” sám musel po osobnej tragédii prehodnotiť všetko, čo ho kedy bývali učili o Bohu a jeho skutkoch. Keď mal jeho syn Aaron tri roky, dozvedeli sa s manželkou zdrvujúcu správu o jeho diagnóze. Progeria, rýchle starnutie, predpokladalo, že ich prvorodený syn neprežije pubertu.
Ak Boh existuje, ak je aspoň trochu spravodlivý, milujúci a odpúšťajúci, ako mi to mohol urobiť? Pýtal sa rabín, ktorý sa podľa svojich slov snažil žiť tak, aby obstál v Božích očiach. Ak to bol trest pre neho, prečo musel trpieť zrovna nevinný, nesebecký, trojročný chlapček? A ako by za to mohol byť zodpovedný láskavý a milujúci Boh? Kushnerovi to nedávalo zmysel.
Pretože rovnako ako mnohí veriaci, vyrastal s predstavou, že ak budeme poslušní a zaslúžime si to, Boh nás odmení. Ale keď urobíme niečo zlé, potrestá nás. Síce nerád, ale právom. Že podobne ako pozemskí rodičia, len lepšie, nás Boh bude chrániť, aby nás niekto nezranil alebo aby sme sa nezranili sami a postará sa o to, aby sme v živote dostali to, čo si zaslúžime.
Ak niekto ochorie, veriaci môžu skĺznuť do fráz, že Boh má určite svoje dôvody, prečo to urobil. A my o tom nesmieme pochybovať. Musíme len veriť, že keď bude chcieť, aby sme sa uzdravili, tak sa to stane. A ak nie, určite to má zase svoj dôvod. Pretože všetko sa deje z nejakého dôvodu. Tak nám to predsa vždy vštepovali.
Sú chorí, ktorí to zoberú za svoje. Cítia sa súčasťou veľkolepého Božieho plánu, ktoré vytvoril a svoje utrpenie dokážu povýšiť na privilégium. Nevadí, že trpím, lebo trpím pre Boha, pre niečo väčšie ako som ja. A ja v tejto skúške obstojím! Veď Boh na nás nikdy nekladie väčšie bremená, ako sme schopní uniesť…
No pre iných chorých to nemusí vôbec dávať zmysel. Aké dôvody môže mať Boh, že mi toto urobil? Môžu cítiť horkosť a hnev a trpieť pocitmi viny, pretože na Boha sa hnevať nemá. A je to pomerne emočná nakladačka, zaoberať sa takýmito pocitmi navyše, pretože chorý človek má naložené aj tak dosť. Je plný strachu, trpí a cíti sa opustený.
Čo všetko unesie obeť?
Niekedy je aj lákavé veriť, že zlé veci sa nám stávajú preto, lebo si ich zaslúžime, že od Boha dostaneme spravodlivý trest za naše prehrešky. Na jednej strane je to najlepší dôvod, aby ľudia boli dobrí a vyhýbali sa hriechu. Na druhej strane však táto téza vedie ľudí k tomu, aby obviňovali samých seba.
“Vytvára pocit viny tam, kde k nemu nie je dôvod. Núti ľudí nenávidieť Boha a zároveň i seba,” myslí si Kushner.
“Zvaľovanie viny na obeť je spôsob, ako sa uisťujeme, že svet nie je taký zlý, ako sa zdá, a že ľudské utrpenie má svoj dobrý dôvod. Pomáha to tým šťastnejším, aby verili, že ich šťastie je zaslúžené, a nie len náhoda. Pomáha to všetkým okrem obeti, ktorá takto trpí dvojnásobne: okrem svojho nešťastia ešte aj spoločenským odsúdením,” píše Kushner.
Boh nemôže za naše utrpenie
Bolesť nie je spôsob, ako nás Boh trestá. Je to len spôsob, akým nás príroda varuje – dobrých aj zlých ľudí narovnako, že niečo nie je v poriadku. Bolesť je cena, ktorú platíme za to, že žijeme. A hoci možno nikdy nepochopíme, prečo trpíme, vieme, čo s nami utrpenie robí a akými ľuďmi sa pod vplyvom bolesti stávame.
“Bolesť spôsobuje, že niektorí ľudia zatrpknú a začnú druhým závidieť. Iní sú vďaka bolesti citlivejší a súcitnejší. Ide o to, aký je výsledok, nejde o príčinu bolesti, aby sme ju prežívali buď ako zmysluplnú alebo ako prázdnu a deštruktívnu,” hovorí Kushner.
Povzdych “Čím som si to zaslúžil?” považuje Kushner za zle položenú otázku. Pretože choroba alebo zdravie sa neriadi tým, že by Boh rozhodol, že si ju zaslúžime. Preto je podľa neho lepšie sa pýtať: “Keď už sa mi toto stalo, čo mám teraz robiť a kto mi v tom pomôže?”
V bolesti nepotrebujeme teologické prednášky. Potrebujeme pochopenie a súcit a uistenie, že sme dobrí ľudia a milovaní priatelia, myslí si Kushner.
Redaktorka, publikuje odborné články najmä o materských a rodičovských príspevkoch, ktoré nájdete v rubrike "Príručka pre rodiča" a tiež píše "Správy pre rodiča" - o veciach, ktoré sa práve dejú. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Bratislave.
Loading...
