Čakanie

Sedíme dnes pri sviatočnom nedeľnom stole. Možno sme zapálili prvú sviečku  a možno nemáme ani adventný veniec – ale to nevadí. Minimálne však naše deti snívajú o dni, ktorý má pre ne neuveriteľné čaro a jeho číselnú kombináciu si pamätajú neuveriteľne presne.

Nám, čo už máme – dúfam, že len fyziologicky – dni detstva za sebou, je možno trošku nostalgicky. Chcelo by sa nám vrátiť do dní, kedy nás nezaťažovalo to upratovacie-nákupné-pekárenské predvianočné šialenstvo a my sme boli práve takí, ako naše deti teraz: s očami plnými úžasu a očakávania, trochu dosť nedočkaví a zároveň nadšení z tajomstva, ktoré sprevádza každé čakanie. Akosi nás viac zmáhajú tie „dospelácke“ záležitosti sveta, ktoré sa dotýkajú našej rodiny a oberajú nás o návrat do čias, kedy sa dá zastaviť, snívať, mať čas, vnímať vône, farbu vlasov a očí, tón hlasu, teplo náručia, ktoré častejšie má iné grády ako akýkoľvek krásny krb.

O čom to je?

Ale práve o tomto advent je, a možno je preto taký presne vymeraný na tie štyri nedele, aby nám postupne dochádzalo, čo je podstatné, aby sme prestali byť depresívni z počasia, politiky, financií, susedov, známok v škole a z boľavého zubu, a aby sme sa naučili hľadať svetlo niekde inde, ako sme zvykli v lete.

Advent je totiž o čakaní – a tá prvá nedeľa o to viac, že síce už je jasné, že čas „Č“ a okamih „O“ sa blíži, ale ešte stále sme len na začiatku.

Ako dobre!

Máme čas pripraviť sa na to, čo je dôležité pre nás doma, pre našich najbližších, pre priateľov, aby skutočne označenie „sviatky lásky“ neboli len frázou, ktoré prežijeme nervózni s vyplazeným jazykom od únavy priam na podlahe, čo ako vyleštenej najnovším prípravkom na všetko z reklamy.

Ak máme čakať, musíme vedieť, čo čakáme a čo pre to chceme urobiť.

V inej dimenzii

Takže: čo čakáme od Vianoc, ak sa máme na ne pripraviť?

Lásku. A je jedno, či to niekto vníma ako lásku s malým alebo veľkým „L“. Potrebujeme ju viac, ako vzduch na dýchanie, bez nej nemá náš život „štavu“ a nevieme ju potom dať ani ďalej.

Nebudeme teraz filozofovať, ani básniť, ani robiť odborné prednášky. Poďme do praxe: ak čakáme lásku/Lásku, potrebujeme mať v prvom rade v sebe veci, ktoré sa teraz veľmi nenosia: pokoru a trpezlivosť. Prvú preto, aby sme si uvedomili, že napriek všetkým tlakom ja nie som najdôležitejší, že sú tu okolo mňa iní a že sme jeden pre druhého darom a jeden bez druhého nie sme nič – ak nevieme spolupracovať len preto, že moje ego musí byť vysvietené na reklame úplne hore a do ostatných ma nič.

To druhé potrebujeme na to, aby sme sa žiť s druhými naučili – lebo je to veľmi, veľmi, veľmi dlhý proces. A pre nás, čo sme naučení žiť vo „fastfoodovom“ čase, kedy všetko počnúc vzťahmi a končiac obyčajnosťami do kuchyne či brucha musia byť hotové rýchlo, je pre nás takáto zmena – mierne povedané – šok. Pretože paradoxne: zháňame čo najskvelejšie technické vymoženosti s argumentom, aby sme čas získali… a aj tak ho máme menej, ako by sme chceli, predstavovali si, potrebovali.

V čom je problém?

V uhle pohľadu. Sme naučení maximálne využívať čas, každú sekundu, bežíme, už meškáme, ospravedlňujeme sa, aj keď len naprázdno, lebo ani nemáme čas precítiť to, čo hovoríme a už – bežíme ďalej. A paradoxne nám vďaka tomuto uniká čas na to, aby sme si vychutnali prítomnosť druhých okolo seba, aby sme cítili, čo prežívajú, čo potrebujú, o čom snívajú, čo ich bolí – možno aj od nás, čo by chceli, aby bolo inak.

A práve na toto je potrebné naučiť sa čakať – to znamená, aj zatiahnuť ručnú brzdu a prijať tú zvláštnu bezmocnosť, kedy sme ochotní prijímať od okamihu a času všetko, čo prinesie bez toho, aby sme už boli minimálne v štartovacej polohe bežca na šprinte. Čakať znamená dávať šancu tomu druhému, že môže kedykoľvek prísť a nebude nás vyrušovať a ani nepríde nevhod. Čakať znamená mať v sebe stále otvorené, mať miesto, mať teplo, mať uši srdca v takom nastavení, aby začuli aj to, čo tie normálne zachytiť nevedia. A toto všetko sa dá iba vtedy, keď sa naučíme čakať a mať v sebe pokoj očakávania.

Od seba

Ak toto píšem, píšem to práve tak, ako to cítim sama za seba a viem, že na ťahu budem práve ja. Ale aj vám všetkým možno pomôže to, k čomu sa ja s mojimi doma vždy v tomto čase vraciam pri adventom venci: pri každej sviečke si dať také pokojné, tiché predsavzatie na jeden týždeň, ktoré nás posunie bližšie k druhým a k láske/Láske, ktorú čakáme. Byť pripravení, byť ochotní prijať druhého, mať v sebe priestor pre tajomstvo, ktoré čakanie v sebe má.

Dnes teda skúste aj vy so svojimi doma – a ak nestihnete, sviečka sa predsa dá zapáliť každý deň, a slovko sa môže prehodiť aj v strede týždňa –  porozprávať o čakaní… o tom, o čom sme sa rozprávali tu.

A ja verím,  že ak čo len my, ako mamy, budeme trpezlivejšie a pokornejšie v duchu týchto pár riadkov, naše Vianoce, náš čas lásky bude oveľa nádhernejší, ako inokedy.  A nebojte sa zapojiť aj deti: vedia byť mimoriadne altruistické a ochotné, a v mnohom nás preskočia…

Krásny prvý týždeň adventu želá Mária Kohutiarová