Nepodstatné ranné okamihy v dni jednej matky

Ráno. Budíček je nežný, ale nekompromisný: 5.45 ma budí ruka môjho drahého všetkými dostupnými spôsobmi danej kategórie.

Je mi zima, na jedno oko – alebo žeby na obe? – ešte spím. Bŕŕŕ, strasie ma. Ťahám na seba papuče, župan a klusám do kuchyne ako natiahnutá na kľúčik. Po ceste zbieram dosušené osušky z večera.

Automaticky vyťahujem chlieb, plnú misu domácej nátierky s tvarohom a pažítkou, do hrnca putuje mlieko a zohrieva sa.

Vyrobiť cca 12 krajcov chleba plus štyri desiate zaberie asi 10 min.

Do toho fungujem ešte ako pitia pre zobudené vyorané myši (v reáli naše roztomilé deti), kontrolujem čas, hľadám zabudnuté slovníčky, pátram po papierových vreckovkách (na veci nič nemení fakt, že predvčerom som kúpila veľký pakel), pojazdný kaderník s hrebeňom a lá ruka (a znovu si natĺkam do hlavy povinnosť ostrihať nášho pubiša), informátor o čase, aktivitách, odvoze a stave hotovosti v pokladni rodiny – rozumej v mojej peňaženke.

V čase, kedy konečne začínam vnímať okolie, mi „blavácka“ partia oznámi, že ak ich nezaveziem na stanicu, nestihnú vlak. Pjekné…

Kým sa vrátim, mladší školáci zdarne pripravia sporák na umývanie po kakau a skvele pripravujú konkurenciu talkshow Oprah Winfrey, Adela Banášová sa môže strčiť. Akurát časové rozpätie tohto ranného formátu ma privádza do vývrtky – stav zjedených raňajok nie je priamo úmerný počtu vytáraných slov za minútu.

Medzitým si starší školák pýta veci – včera v noci som odpadla do hajan a nebolo sily, ktorá by ma prebrala.

Benjamín behá po byte holatej, nenajedenej a roztatárenej.

Moja snaha dostať ho k stolu regulérnymi prostriedkami vyústi do fistulového revu. Myslím, že použíjem krízový variant a tak milého odporcu strčím pod pazuchu a za ranného precvičovania pľúc a hlasiviek odpravím na miesto určené na stolovanie.

Postieľam, zbieram pyžamá v rôznom stave dezolácie, naháňam diskutérov talkshow – čas predsa „chvátá“, čo im samozrejme nič nevraví.

Ešte som v takom divnom stave spánkového oparu v kombinácii so zotrvačníkom nastaveným na ranný kolotoč. Talkshow sa presunula do WC a kúpelne, stôl vyzerá ako pokus o plastickú mapu učiva o nájazde Vandalov. Pod stolom je rovnako nevirtuálna realita.

Minútová ručička sa veselo pohybuje medzi trojkou a šestkou, kým tá malá sa lenivo plazí k osmičke. Tretiačka mi sedí – samozrejme, neoblečená –  na záchode a horlivo rozoberá vysávač a štvrták má vraj tak umyté zuby, až ho to skolilo na posteľ. Kontrolujem… má smolu.

Vchádzam svižným olympijským krokom do kuchyne, aby som zistila, že náš benjamín neje, len sa kakauje. Doslova a dopísmena: nielen pije kakao, ale si ho aj „zarába“… a zarobil mi na prácičku pri likvidácii stôp a odpadov.

Pol aj päť

Školopovinní sú v prapodivnom stave: mladší kus sa šmotle v gaťkách po izbe  a starší podopiera stôl s vedomím dobre vykonanej práce. Šim je síce konečne akože najedený, ale stále rovnako „adamovsky“ nahodený a uniká čomukoľvek.

Závratnou rýchlosťou obliekam vreštiacu opicu (kým sa mi v mysli vybavuje pradávny zážitok z ostravskej zoo a jej paviánmi), češem nepochopenú divožienku juniorku a v priebehu piatich minút zanechávame za sebou len spúsť v kuchyni, hučiacu práčku s druhou rannou várkou, popostielané tri izby  a dlážku v kuchyni pokrstenú kakavkom od Šimona.

Pred výťahom si vypočujem povzbudzujúcu strkanicovú hádku o stlačenie gombíka na prízemie, diplomatické rozhovory a mimosúdne dohody sú vylúčené. Ťahám jedno dieťa za sebou (rýchlosť ranného pohybu nezodpovedá pohybu poobede), aby som s hrôzou zistila, že starší škôlkar má fúzy po kakavku a topánky presne naopak.

Keď sa zmožená vraciam domov, pred dverami ma čaká zabudnutá desiata a v každej izbe, vrátane kúpelne, párponožiek, papúč či toppánok…

Mami, cíť sa aj bez nás ako doma!