Sedím na tráve, opretá o jabloň, a pozerám na rozkvitnuté ovocné stromy na druhej strane údolia. Jar je tu! Viditeľný život sa vracia do záhrad, lesov a lúk! Príroda sa chveje novým začiatkom.
Padne mi pohľad na naše batoliatko: Teší sa, že už vie liezť. Teší sa, že je vonku. Trhá trávu, naháňa a prstíkmi šťuchá do mravcov, prevracia cifruše, ťapká po slizniakoch, naťahuje sa za prvosienkami a sedmokráskami.
Ničí. Ničí všetok viditeľný život, ktorý má na dosah. Má z toho očividný pôžitok – škerí sa na mňa svojím dvojzubým úsmevom a hrdo mi ukazuje rozfranforcovanú púpavu. Potom si všimne pavúka, zmobilizuje svoje kolienka a pustí sa za ním. Pavúk je, na svoje šťastie, rýchlejší než naše batoľa a stihne ujsť pod kameň.
Nechám dieťatko, nech pozoruje padajúce lupienky čerešňových kvetov, a zamyslím sa nad tým, aký je ten správny a žiaduci postoj k takémuto správaniu.
Veronika
Šťastná manželka, majiteľka nadmerného počtu svetrov, priateľka, introvertka, hrdá mama, lektorka, naivná idealistka, kuchárka z donútenia, domškolácka učiteľka, turistka, nefajčiarka, celoživotná študentka toho čo ma práve zaujíma, žena, dobrovoľníčka,nadšená lingvistka a nepriateľka príliš parfémovanej kozmetiky.