Som iba mama? A ešte aj fakt tak strašne nemožná?

Z péenky na óčeereku

Po mesačnej PN-ke so seknutým chrbtom som po pár péčkach a voľných májoch nastúpila na OČR. Stlačené platničky a každú chvíľu niekto chorý doma nie je až taká polahoda, akoby sa zdalo tým, čo odo mňa po návrate do práce preberajú papieriky s pečiatkami doktorov. Táto pracovná roztrieštenosť ide na nervy aj mne samej, kde som čo nechala rozpísané, či doma, či v práci, komu som mala zavolať a či mám na neho číslo aj v mojom mobile alebo budem musieť otvárať aj na maródke pracovný mail.

No a v neposlednom rade mi útroby škrabká môj vnútorný kritik: si doma celý deň a nič si nespravila! Zoznam, ktorý som si včera hneď zrána napísala (prepratať si skriňu, ísť do školy decku po pracovné zošity, aby sa mohlo učiť doma a obvolať zopár doktorov) mal večer odfajknutú len jednu slabučkú kvačku. Pohľad naň hrotí pocit mojej totálnej neschopnosti do maxima.

Dnes to skúsim inak, povedala som si.

Niežeby som si dala menej alebo viac záväzkov. Niežeby som si dala ten najzaväzujúcejší, že dnes budem hrdinka a už to všetko do bodky a poslednej odrážky naplním. Nie. Nedala som si žiadne. Na papierik som si nezačala písať, čo všetko dnes musím. Ale som si len tak, pre seba, začala písať všetko to, čo v priebehu bežného dňa vlastne robím. Rad za radom. Bola som zvedavá.

A? … zhruba takto:

• vstávam 6.00 a budím najmladšie dieťa s pohárom čaju, má brať antibiotiká (je to bez boja, prehltne a spí ďalej)
• varím čaj (pár chvíľ to dá, kým zovrie toľko vody a zarobím ho do dvojlitrovej konvice), popri tom odpratávam včerajší, už suchý riad z odkvapkávača
• píšem cez edupage do školy, že stredné dieťa ostáva doma (ochorelo od najmladšieho)
• pozerám si v mobile správy (nech viem, čo sa deje v našom štáte dánskom, nerozklikávam, nech neprepadám depke)
• budím najstaršie dieťa asi tak na trikrát (Toto je asi najťažší oriešok. Dnes sa neučia, v škole sú maturity a tak ich triedna berie do kina. Stačí mu preto vstať o hodinu neskôr ako inokedy, ale aj tak sa tvári, akoby tým robil láskavosť mne, celému profesorskému zboru, hlavnému premietačovi aj celej filmovej produkcii.)
• triedim oblečko z prádlového koša a nakladám prvú práčku
• cvičím, cvičím celú hodinu! (Manžel je v práci, najstaršie dieťa je, dúfam v kine, mladší dvaja maródi spia. Je ticho a kľud, rozložím sa na zemi a idem si cvik po cviku z mojej rehabilitačnej lekcie. Je to nutnosť a som rada, že dnes som to dala celé.)
• robím si raňajky, maródom robím raňajky
• pozerám zásoby v chladničke (je to v pohode, nič urgentné netreba, včerajší nákup to pokryje)
• podávam lieky, najmladší „ten hnusný sirup“ od kašľa odmieta (tentoraz je to boj)
• píšem si s kolegyňou, niečo pracovné treba doriešiť
• vykladám prvú práčku, vešiam prádlo a nakladám druhú práčku
• podávam lieky, stredné dieťa radikálne odmieta kvapky do nosa (tu už nebojujem, tvoj problém)
• zháňam stavebníka, s ktorým riešime novú dlažbu (na pár doterajších mailov neodpovedá, začínam byť nervózna)
• čítam mail od neurologičky (čo a ako s mojou novou liečbou)
• čítam rodinka.sk, čítam Kristínin článok o pocite neschopnosti a usmievam sa (nie, nesmejem sa jej, pousmievam sa nad sebou, svojimi pocitmi a svojím doterajším zoznamom, včerajším aj dnešným )
• odpratujem veci z raňajok, umývam riad
• dostávam sa k papierom, triedim a zaraďujem do šanónov lekárske správy, triedim bločky z nákupov (akože domáce účtovníctvo)
• medzitým píska práčka, vešiam ďalšiu várku
• pozerám, že tá bazová šťava v kúte balkóna chytila pleseň, nadávam, vylievam bazovú šťavu, gúglim tipy na bazovú šťavu (ale aj tak sa nedozviem, prečo mi zas splesnela)
• vracia sa moje najstaršie dieťa, bavíme sa o kine (bolo to super, mám si to určite ísť pozrieť)
• varím obed (Nie je to žiadna dráma, rizoto s mrazenou zeleninou, primiešavam doň včerajšie nedojedené kuracie soté z chladničky. Ale: do kelu, aj tak to berie nejaký čas! Syr strúha najstaršie dieťa, ešte stále rozoberáme ten film.)
• varím puding (na olovrant)
• dávkujem a podávam ďalšiu várku liekov (ty tento a ty zas hentie, nie, teraz ten hnusný sirup nemáš)
• ideme obedovať = rozdaj taniere, aj vidličky, áno, všetkým
• obedujeme (Spolu! A normálne sa pri tom bavíme, to je chvíľka! Neverím!)
• spratávam za obedom, umývam riad, stieram stôl, linku a sporák (najstaršie dieťa utiera riad, ten film bol asi fakt dobrý, ale mňa by nebavil )
• teraz prišla na rad ďalšia dávka toho hnusného sirupu od kašľa (a všetko, čo je s tým spojené, takže ten puding sa teraz vyslovene hodí)
• prišiel rad aj na naplnenie tretej várky práčky, tak vyťahujem z vreciek servítky, kamienky, obaly z keksíkov a dávam prať
• vynášam smeti (hurá, čerstvý vzduch!)
• varím ďalšiu dvojlitrovku čaju
• varím si kávu (Čoo? Prišla mi na chuť, k tomu pudingu)
• pijem kávu (Tak toto je najpozoruhodnejší moment dnešného dňa, lebo ja kávu nepijem. Ale je mi s ňou dobre a som s ňou chvíľku sama. Úžasné!)
• píšem si s inou kolegyňou, tentokrát súkromne (ona je konečne v práci po óčeerke a chápe ma)
• s najmladším dieťaťom sa púšťame do robenia projektu o domácom zvieratku na prvouku, zapínam počítač, hľadáme informácie o škrečkovi, robíme poznámky, hľadáme fotky so škrečkom, hádžeme fotky do wordu a upravujeme ich, tlačíme fotky, do tlačiarne dopĺňame papier, ktorý sa práve minul a zase tlačíme (ešteže sa neminul toner)
• zvešiavam prádlo, ešteže dnes tak dobre schne a vešiam tretiu várku (dieťa si zatiaľ vystrihuje obrázky škrečka)
• zopár obrázkov škrečka sa ujde aj mne, a tak strihám aj ja, rozkladáme ich na výkres, lepíme
• čítame si o škrečkovi, snažím sa, aby ma dieťa počúvalo a niečo z toho vyabstrahovalo (márna snaha)
• a tak abstrahujem a diktujem: hlodavec, srsť, dĺžka tela, dĺžka života, … sadni si a píš!… bobule, orechy, semená,…
• dávkujem lieky, pokúšam sa ukecať stredné dieťa, aby si dalo kvapky do nosa (keďže už nevie dýchať, tak si ich dá), najmladšie dieťa ukecávam, aby už zaľahlo (najstaršie dieťa si žije svojím režimom)
• chcem si pozrieť telku (mám rozpozeranú Výnimočnú Nikol, ale jedno dieťa spí na gauči v obývačke, aby sme ho mali aj v noci na dosah, takže z telky nič nebude)
• a tak odklápam monitor môjho notebooku a píšem… pohrávam sa s myšlienkou napísať to rodinke a tak nakoniec dávam mojím pocitom písmenkovú podobu. Mám čas do dnešnej poslednej nočnej dávky antibiotík.

Keď si čítam po sebe ten zoznam, normálne sa potím. Štyrom doktorom som stále nevolala a skriňa ostala nepreprataná. Normálne sa mi tu ešte stále v polke júna povaľujú zimné bundy a huňaté čapice. Ale už viem prečo. Bola som síce celý deň doma (a áno, mám také vymoženosti doby ako je automatická práčka a mrazená zelenina), ale bola som zdravotnou sestrou, opatrovateľkou, kuchárkou, učiteľkou, pradlenou, domácou, sekretárkou a filmovou kritičkou. A mamou.

PS alebo správa z nasledujúceho rána:

Čítam si to po sebe predtým, ako to odošlem. Zobudila som sa na to, že ma škriabe v krku a počujem dážď. Dnes si zoznam písať nebudem, je to strašne únavné. Budem musieť písať niečo do roboty, to, čo som nestihla, keď mi volali zo školy, že si mám prísť po choré dieťa. Pozerám, že tretia várka prádla ostala v noci na balkóne. Zmokla. Nech. Idem si zacvičiť. A asi si dnes zas uvarím kávu.

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...