Som iba mama, nič nemám. Naozaj?

Občas zazriem na sociálnych sieťach dôverne známy povzdych nejakej mamy. Je v tom neistota, aj podegvené sebavedomie. Pretože materstvo z nás môže zotrieť kontúry našej dovtedajšej identity. Sme iba mamy?

Neviem už, ani kto som

“Už ani neviem, kto som. Neviem, čo by ma bavilo. Som len s deťmi. Desím sa, čo bude, keď si budem hľadať prácu.”

Myšlienkami sme niekde v neurčitej budúcnosti a nemáme sa pri tých predstavách dobre.

“Bože, ja tak obdivujem ženy, ktoré dokážu pracovať aj popri malých deťoch. Tie, ktoré robia to, čo ich baví a ešte vedia zarobiť peniaze…” píšu do skupín mamy, ktoré netušia, čo s nimi o rok, dva, päť bude.

To porovnávanie býva také prítomné v našich vzdychačkách.

Ale vzdychať môžeme aj vtedy, keď tú prácu popri deťoch máme. Stále sa môžeme porovnávať s tými ženami, ktoré to majú ešte ktovie ako inak. V našich očiach obdivuhodnejšie.

Sú kariéry a “kariéry”

Desiatky, ak nie stovky mojich článkov, mi dnes pripomínajú, čo som robila počas materských dovoleniek. Ako som sa dokázala vypäť k výkonu počas dojemne scvrknutého konta pracovného času. Ako som namiesto “spi, keď spí dieťa,” mala píš, keď spí dieťa. Nie “píš, ako počuješ,” ale píš, keď nepočuješ revať dieťa. Niekedy sa pozerám na závery ledva vypointovaných riadkov a napadne mi, že tu už som asi kojila niečo rozospaté. Toto som zrejme doďobala jednou rukou.

Takúto “kariéru” som robila, kým iné moje spolužiačky s rovnako starými deťmi vyhrávali súdne spory. Kým si otvárali vlastné advokátske kancelárie a inštalovali si do nich pekné kvetináče a svojich koncipientov, za ktorých zobrali zodpovednosť. Alebo preberali notariát v nejakom aj menej významnom slovenskom meste, kam dennodenne najazdia dvesto kilometrov, ale sa zázračne predsa len uvoľnil.

Vedela by som sa toho naporovnávať ďaleko viac. A či to občas nahlodávalo moje sebavedomie? Samozrejme.

Normálna práca

Málokedy počas tohto obdobia, a netrvalo krátko, sa ma niekto so záujmom spýtal, či ma to baví alebo čo mám rada na svojej práci. Ale až príliš často som dostávala otázku, kedy konečne si už nájdem takú tú normálnu prácu. S normálnym pracovným časom, ktorý nebude rozhodený podľa spánku. Nebude rozvrhnutý podľa kojenia. Podľa škôlky. Družiny. Podľa online vyučovania.

Zvlášť som vnímala nápor na vyhľadanie normálnej práce a zárobku v čase, keď som zostala s deťmi sama a nebola to úplná sranda s jedným príjmom. Zrejme, ako som si stále išla to svoje a hovela si v tom, čo by som podľa iných robiť nemala, som vyzerala, že asi naozaj neviem nič o tej ozajstnej práci a že sa o seba ani neviem postarať. Ako mi bolo povedané.

Či ma to zranilo, spochybnilo a skoro položilo? Samozrejme.

Sebavedomie a ľudia okolo nás

Ak má človek zdravé sebavedomie, tak ho nemôžu podobné poznámky od blízkych rozhodiť. Ale ak ich nasáva dostatočne dlho a nevie sa ochrániť, je to ako s pobehovaním v krátkom rukáve počas tornáda. Keď podceníte počasie a neoblečiete sa tak akurát, prechladnete. Tak som napokon neskôr brala aj svoju depresiu. Môžete mať k niečomu predispozíciu. Ak sa však príliš nechránite, prechladne vám hlava.

A preto mi vždy tak napadá, keď sa začítam do príspevkov nalomených žien, nakoľko majú vo svojom okolí skutočné vzťahy. Ľudí, ktorí ich majú naozaj radi. Ktorí im nepodsúvajú to, čo je podľa ich názoru normálne, čo by mali robiť, čo by robiť nemali, ako by to malo byť, ako by mali žiť. Či majú okolo seba aj ľudí, ktorí sa ich opýtajú, ako sa majú, ako sa cítia, čo by potrebovali.

A zrejme teda nemajú. A je to smutné.

Prečítajte si aj:

Čo vám o depresii povedia ľudia, ktorí ju nikdy nemali (alebo keď si chcete pohladkať jednorožca)

Kto som a čo mám

Dnes viem, že táto moja práca, ktorej sa celé veky držím a ktorá sa drží mňa, je jedna z najlepších vecí, ktoré sa mi v živote prihodili. Niečo, o čo som sa mohla oprieť v naozaj ťažkých životných situáciách. Že mi umožňovala byť v kontakte so sebou. S tým, čo som, s tým, čo mám.

A dokonca som sa na terapii dozvedela, že ešte aj tvorím hodnoty. Poznáte tú úľavu, keď vás opustí prechladnutie, z hlavy vám konečne odskočí slon a môžete voľne dýchať? Rovnaký zážitok je znovu nahmatať svoje kontúry.

Ono zase prestať používať slovo “iba” nie je nejaká kvantová fyzika. Tak hodím zopár príkladov, kým sa mi nezobudí nejaké dieťa.

Som iba a nie som iba

Som iba s deťmi, nemám nijakú kariéru, takto som dopadla.

Momentálne som doma s deťmi. Sú chvíle, keď by som okrem toho rada mala nejakú vizitku, kde by stálo, že som ešte aj niekto iný. Nielen mama. No neznamená to, že to takto ostane navždy. Teraz veľmi intenzívne prežívam materstvo a možno práve preto, že som ho občas až presýtená, nebudem mať v budúcnosti pocit, že mi niečo ušlo pomedzi prsty. A o to s väčšou radosťou budem objavovať seba v nejakej práci.

Nemám normálnu prácu.

Môžeme mať rôzne názory na to, čo je normálna práca. Kedysi bola normálna práca prechádzať sa v chodúľoch po meste a zapínať pouličné lampy. Z objektívneho hľadiska bola moja práca dostatočne zaujímavá pre banku, ktorá mi poskytla hypotéku, hoci som bola vdova s dvomi malými deťmi. Vďaka svojej práci som každý mesiac dokázala zaplatiť všetky svoje výdavky a nestretla žiadneho spolužiaka, ktorý robí exekútora.

Moje posledné iba

Píšem iba nejaké trápne články, ktorým aj tak nikto nerozumie a v živote zo mňa nebude ani Ally McBeal, ani sudkyňa Amy.

Moje články hodnotia niektorí ľudia ako autentické. Baví ma písať aj odborné články. Vďaka svojej práci som mohla byť v kontakte so spolužiakmi, ktorí majú rovnaké vzdelanie ako ja, ale bola som im nápomocná v oblasti práva, ktorej sa sami nevenujú. Napriek tomu, že v zahraničí je slovenský diplom z práva spravidla neveľmi použiteľný, mne sa podarilo stráviť takmer osem rokov aj materskej dovolenky pri mori.

Toľko k príkladom.

Tak ako, aké sú tie vaše iba?