Sviečkovanie

Keď spánok, tak sny, keď svietiť, tak svetlo.

Sny sú o niečom peknom, čo sa nám žiada, i keď nás niekedy prekvapia. A svetlo môže byť zažaté aj inak, ako neromantickým zvukom vypínača.

V tomto šere, kedy sa vonku nedá veľmi do ničoho pichnúť a tma nás skoro zaženie dnu, podvedome cítime tiché prichádzanie spomienok a minulosti. O to viac, že nielen pre tradíciu nás ťahá k hrobom našich blízkych, aby sme tam postáli v tichu.

Vrátiť sa v myšlienkach k tým, ktorí už odišli, je viac, ako pekný sen. Je to predovšetkým návrat ku koreňom, k podstate toho, čím sme my sami, čo do nás bolo vložené a čo neuveriteľne geniálnym genetickým ťahom pokračuje v našich deťoch.

A čo je najkrajšie – i keď občas ťažké na priznanie si – je to nachádzanie toho dobrého, čo sme nejako v čase fyzickej blízkosti našich odídených nedovideli, nedocenili, nedochápali… Možno je to aj tým, že mnohé veci nám docvaknú až zrením, zvlášť v pozícii rodiča.

Na to, aby sme videli dobre do minulosti, je potrebné svetlo. Nie ostré, wattové – na toto obzretie treba milosrdné, láskavé svetlo, ktoré nereže oči a srdce, ale chápe, ktoré nestrháva rany, ale hladí, ktoré nie je sterilné, ale hreje. A tak si zapaľujeme sviečky ako tajomný signál spojenia sa s minulým v sebe –  na hroboch, ako aj doma.

Najkrajšie na tom je, ako aj naše deti podvedome vytušia tento čas návratov. V čase, kedy sme my veľkí predsa len z tohto obzretia namäkko a roztrasení, nám deti pripomínajú, čo všetko dobré v rode prežilo až do ich podoby.

Niektorí nemajú radi tieto dni, zdajú sa im smutné, ťažké a boľavé. Ale preto nemusíme behať so strašidlami a bosorkami, aby sme premohli clivotu. Ona je dobrá, len jej treba dať ten správny šmrnc: vyložiť v tej skorej tme všetky zaprášené fotoalbumy zašlých čias a za každého, čo tu už nie je, popri spomínaní dobrého a beťárskeho v ňom zapáliť plamienok sviečky…

Deti túto atmosféru milujú, milujú príbehy, milujú nadväzovanie šnúry života rodu, milujú pokračovanie v kontinuálnom smere, milujú vysvetlenia – a budú sa viac cítiť „svoji a naši“, ak im tieto návraty podáme s láskou a citlivosťou.

Nakoniec – pri tejto sviečkovej párty sa isto bude dať smiať na tom práve tak, ako moje deti milujú historku o svojej prastarej mame, ktorá v časoch nie veľmi feministických v zapadnutej dedine bola baba krásna, bohatá, no nebojácna – až tak, že úmyselne vystrašila horára vo vlastnom lese – a nielen to…

Nech Dušičky nie sú pre nás povinnosťou voči zomrelým dať im niečo na hrob, nech sú Dušičky pre nás časom ešte väčšieho puta – aby tí odídení boli naše milované dušičky.

(7 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...